Shell Shocked (TMNT SK fanfikcia)

Summary

Keď Splinter odíde na dvojtýždňovú očistnú púť, štyria bratia budú musieť mať mesto pod kontrolou bez jeho pomoci. Tu nastane skutočná skúška dospelosti. Ich najväčší nepriateľ Shredder tentoraz použije úplne novú stratégiu ako ich zničiť. Pokúsi sa priblížiť k ich vnútru, aby ho mohol rozdrtiť. Ich najlepšieho priateľa, Caseyho, premení na mutanta, a tak sa snažia nájsť spôsob, ako mu vrátiť jeho ľudskú podobu. To však nebude také jednoduché. V ceste im stojí nová Shredderová posila, ktorá je silnejšia ako ktorýkoľvek iný bojovník z jeho klanu Foot. Dokážu Leonardo, Raphael, Donatello a Michelangelo obstáť tento nátlak? A čo všetko ich bude stáť táto misia? ************ Fanfikcia na Ninja korytnačky (2003). Nevlastním nijakú z týchto postáv a budem sa snažiť čo najlepšie zachovať ich autentickosť. Animovaný seriál bol prispôsobený mladším sledujúcim (žiadna krv, nadávky, atď.). Ale... V tejto fanfikcií to neočakávajte. 😏 Na záver chcem podotknúť, že aj keď ste tento seriál nevideli, tak je pre vás táto fanfikcia vhodná. Všetko bude riadne vysvetlené, aby ste si mohli bezstarostne užiť čítanie. Upozorňujem len nato, že môže obsahovať spoilery. Ja pevne dúfam, že si to naozaj užijete. Prajem príjemné čítanie. Každé prečítanie, hviezdička či komentár budú mnou privítané len a len nekonečnou láskou a vďakou. ❤

Genre:
Action
Author:
kurome_Ami
Status:
Ongoing
Chapters:
1
Rating:
n/a
Age Rating:
16+

Prológ

,,Dobre, študenti moji. Dnes nadišiel deň, kedy sa vaše schopnosti v ninjutsu presunú na nový level."

Štyria chlapci sedeli na kolenách a s rešpektom počúvali ich sensei-a, ktorý bol zároveň aj hrdím otcom. On bol ich jediným rodičom, hoci dobre vedeli, že nie skutočným. Bolo samozrejmé, že potkan nemôže byť biologickým otcom korytnačiek, zakazovali to všetky zákony biológie. Hoci ich samotná existencia bola už obrovským pokrokom vedy. Vedeli, že sú iní ako zvyšok sveta. Nezapadali medzi ľudí a ani medzi ríšu zvierat. Boli to mutanti oboch týchto svetov, ktorí nemali na tejto planéte obdobi.

Hoci boli ešte malí, už veľmi dobre chápali, že nesmú opustiť stoky. Jediné miesto, kam takmer nikto nechodí, i keď boli vybudované ľuďmi. Ani oni a dokonca ani ich otec nevedeli, ako presne došlo k ich mutácií. Povedal im len toľko, že ešte pred mutáciou ich našiel stratených v stokách, keď boli ešte mláďatá. Plávali v akejsi svietacej, zelenej tekutine, ktorá vytiekla z nádoby s nápisom TCRI. Keď sa ich dotkol, cudzorodá látka sa dostala aj na potkana. Stal sa adoptívnym rodičom a staral sa o nich. Zdalo sa, že zelená látka nemala nijaké nepriaznivé účinky. No mýlil sa. Časom narástol do nadpriemerných rozmerov a spolu s tým dostal do vienka aj inteligenciu na úrovni dospelého človeka. Korytnačky tiež časom zmutovali a ich správanie sa začalo podobať ľudským mláďatám.

Doteraz netušia, odkiaľ sa vzala tá tekutina a ani čo to bolo. No boli presvedčení, že jedného dňa nato prídu.

,,Už ste sa naučili ovládať niekoľko techník bez zbraní. Tie samozrejme nesmie nikto podceňovať a sú veľmi užitočné. No väčšina shinobi preferuje zbrane, keďže s nimi môžete lepšie blokovať údery a sú účinnejšie aj pri útokoch. Preto som každému z vás vybral jeden bojový nástroj, s ktorým budete neporaziteľní majstri. Ste nato pripravení?"

,,Hai, sensei!" vykríkli všetky korytnačky jednohlasne.

Ich otec len prikývol. S jednou rukou sa opieral o jeho vernú drevenú palicu a druhú mal schovanú za chrbtom. Bol to prerastený potkan meriaci aspoň 140 centimetrov. Hnedá srsť mu pokrývala celé telo, chrbát mal zakončený dlhým, hrubým chvostom, ktorý sa na konci steňšoval. Na dlhej tvári mal ešte vždy jeho obvyklý prísny, no zato pokojný výraz. Na sebe mal oblečený tradičný, japonský odev kimono červenej farby, uviazané čiernym opaskom. Dlhé, skrivené nohy boli obviazané bielymi obväzmi.

Bolo len záhadou, aké emócie pociťoval pri niektorých situáciach, pretože sa po rokoch naučil byť takmer úplne vyrovnaný, neukazovať na svojej tvári nijaké grimasy a podobné gestá. Nebolo však tajomstvom, že svojich synov nadovšetko miloval.

Nakoniec si zložil ruky popri telu a otočil sa chrbtom. Sklonil sa a zobral do rúk jeden bojový nástroj, ktorý tam ležal. Otočil sa naspäť a jeho čiernymi očami si obzrel svojich študentov. V ich malých očkách žiarilo nadšenie, no i zvedavosť. Pre ostatných napovrchu by boli monštrá a to ho najviac bolelo. Pre neho boli však roztomilí, pociťoval zodpovednosť zato ich ochraňovať aj za cenu vlastného života.

Urobil pár krokov dopredu. Priblížil sa k prvej, najstaršej korytnačke. Zohol sa k chlapcovi a povedal: ,,Leonardo, ako isto vieš, tieto nástroje spolu sa volajú dvojitá katana. Túto zbraň vlastnia lídry tímu, ktorí vždy konajú s chladnou hlavou a odhodlaním. Tvojou úlohou je ochraňovať tvojich mladších bratov a oni ťa za odmenu budú rešpektovať ako svojho vodcu."

,,Arigato gozaimasu, Splinter-sensei," povedala korytnačka s modrou páskou okolo očí a od otca si prevzala katany. Chlapec sa snažil zakryť všetky znaky nadšenia a zanechať si neutrálnu tvár presne ako jeho otec. Vždy zo všetkých bratov k nemu vzhliadal najviac a snažil sa byť ako on. Leonardovi napadlo, že by mohol prstom otestovať ostrosť katany, no ihneď to zamietol. Bolo mu jasné, že sú dosť ostré nato, že i ten najmenší kontakt s kožou by zapríčinil nešťastie.

Splinter vzal zo zeme ďaľšiu zbraň. Posunul sa ku ďaľšej korytnačke s červenou páskou a povedal jej: ,,Raphael, toto sú japonské nože sai. Patria pravému bojovníkovi, ktorý bojuje za svoju rodinu a má statočné srdce."

,,Wow, to je cool!" Nadšene Raphael schmatol obe sai. Bola to zbraň s kratšou rukoveťou, na ktorej boli tri špicaté ostne, stredný z nich bol o niečo dlhší ako ostatné. Chytil ich tak, že ostne vytŕčali pomedzi jeho tri prsty.

,,Teraz budem ako Wolverin!"

,,Opatrne, sú ostré," napomenul druhú najstaršiu korytnačku otec. Nevedel síce presne, čo znamenalo to posledné slovo, no zrátal si dve a dve a došiel k záveru, že to bude znova nejaký superhrdina z komiksov, ktoré tak veľmi obľuboval.

Prerastený potkan zodvihol zo zeme ďaľší predmet. Otočil sa a podal ho korytnačke s oranžovou páskou.

,,Michelangelo. Tieto nunchaky sa dokonale hodia ninjom s nadbytkom energie a dobrým srdcom."

,,Oooh, dík Sensei!" natešene uchmatol Michelangelo dva nunchaky z otcových rúk a jeho veľké oči sa o to viac rozšírili. Chvíľu si ich obzeral, no nemal tušenia, akoby sa s tou drevenou vecou mohlo narábať. Oproti Leonardovým katanam a Raphaelovým sai nemali nunchaky nijaké ostrie. Dá sa s tým skutočne bojovať? Pravdupovediac to vyzeralo len ako dve hrubé tyče dreva napojené na seba o reťaz. Jeho mozog začal pracovať na plný plyn, čo sa mu stávalo len párkrát za život. Väčšinou z jeho horúčkovitého rozmýšľania nikdy nič nevyšlo. A ani teraz to nebolo výnimkou. Snažil sa máchať rôzne rukami a bojovať so vzduchom, no stále nedokázal prísť nato, ako sa s jeho novými hračkami narába.

,,Nato je ešte čas, syn môj," povedal Splinter a musel sa nad snahou jeho syna pousmiať. Michelangelo sa nachvíľu prestal hrať. No hneď ako sa ich majster otočil chrbtom, najmladšia korytnačka s tým znova začala.

,,Vidím ťa," napomenul ho opäť majster v ninjutsu. A tak korytnačka s oranžovou páskou s tým opäť prestala, dočista udivená z toho, že ich otec má oči aj na chrbte.

Majster Splinter sa otočil s posledným nástrojom v rukách. Pozrel sa dole na jeho druhého najmladšieho syna, ktorý už od nedočkavosti takmer nevedel v pokoji sedieť, čo bolo pre neho úplne netypické. No to len potvrdzovalo, ako veľmi sa na túto chvíľu teší. Splinter urobil pár krokov k nemu, zohol sa a podal mu konečne jeho nástroj.

,,Donatello. Táto palica sa po japonsky povie Bo. Pôsobí vcelku neškodne, no práve to je vždy nevýhoda pre nepriateľa. Ak sa s ňou naučíš zaobchádzať, neporazí ju dokonca ani katana. Dokonalo sa hodí k bojovníkovi, ktorý má láskyplné srdce a spolieha sa skôr na stratégiu než priamý útok."

Korytnačka s fialovou páskou si poriadne obzrela drevenú palicu, ktorá mohla meriať približne jeden meter. Zvyčajne nebol nevďačný a nikdy nepochyboval o slovách sensei-a. No pochybnosti v ňom tentoraz zvíťazili a nechceli ho presvedčiť o opaku. Ak by raz naozaj s niekym bojoval a ako nástroj by použil len obyčajnú palicu, ako by nato útočník zareagoval? Zrejme by sa mu vysmial. Pôsobila, že ju dokáže čokoľvek prelomiť, dokonca by sa to dalo zvládnuť aj ručne.

Starý potkan si všimol pohľad na Donatellovej tvári, z ktorej už nejasali také iskričky radosti ako predtým. Prirovnal by to skôr k sklamaniu. Položil mu ruku na rameno a snažil sa ho rozveseliť slovami: ,,Nikdy nesúď knihu podľa obalu. Bojutsu zvykne byť často podceňované, no o to viac prekvapíš protivníka. Práve moment prekvapenia je hlavnou zbraňou ninju."

Korytnačka vo fialovom prikývla. Jeho otec má určite pravdu. Vždy mal pravdu, nebol dôvod mu neveriť.

Ich sensei odstúpil od Donatella o pár krokov a svojimi čiernymi očami si opäť prezrel svojich synov. Zdalo sa, že každý bol nakoniec spokojný so svojim novým pomocníkom pri boji. Bolo známe, že ninjovia boli vycvičení ako vrahovia, ktorí sa ukrývajú v tieňoch. No Splinter ich nikdy neučil zabiť a ani nikdy nenaučí. Veril, že umenie ninjutsu spočíva v prvom rade o tom, aby sa človek - alebo mutant - dokázal obrániť. Hoci bolo každému v miestnosti jasné, že by ich ľudia len s ťažkosťou prijali, budú vždy pripravení bojovať za slabších a ochraňovať seba aj svoju rodinu. No kým nadíde ten správny čas, budú donútení sa ukrývať v tieňoch na veľmi dlhý čas.

Splinter si opäť dal ruku za chrbát a začal nový preslov: ,,Teraz ste sa každý oboznámili so svojimi bojovými nástrojmi. Od dnešného dňa budete trénovať ešte tvrdšie ako predtým, no verte mi, že nakonci sa vám to dvakrát tak vyplatí. Neexistuje skutočný úspech bez tvrdej driny. Budete-"

V dojo sa ozvala tupá rana a vzápätí nato plač, ktorý by každému dokázal popraskať ušné bubienky. Sensei-ovi dvakrát toľko. Splinter prestal rozprávať a pozrel sa na nešťastie, ktoré sa znova udialo. Najmladšiemu z bratov sa zrejme konečne podarilo prísť nato, ako sa používajú nunchaky. Mohlo by to byť chválihodné, no toto nebol zrovna jeden z Michelangelových najmúdrejších nápadov. Podarilo sa mu urobiť tri rotácie s nunchakmi vo vzduchu a nato ihneď doplatil tým, že ho vlastná zbraň napadla do čela. Na boľavom mieste sa cez zelenú kožu rysovala červená a s ňou aj opúch.

Majster pokrútil hlavou a len si povzdychol nadtým, ako ho opäť jeho najmladší bojovník neposlúchol. Každý zo zelených bratov mal úplne odlišnú osobnosť, no Michelangelo spolu s Raphaelom by si mohli podať ruky v tom, ako sa vždy snažili myslieť vlastnou hlavou. Na tom by samozrejme nebolo nič zlé, keby ich názory boli vždy múdre, bezpečné a správne. A to neboli ani zďaleka. Majster Splinter ich už dávno upozorňoval nato, že nesmú robiť veci podľa seba za každú cenu, aj keď pravdu nemajú alebo je to nesprávne rozhodnutie. No ani jeden z nich sa nikdy neriadil podľa pravidiel a toho, čo hovorili ostatní. Raphael bol už odjakživa rebel a Splinter mal čo robiť, aby ho prevychoval k poslušnosti k jeho autorite. A Michelangelo mal skrátka len svoj vlastný svet bez limitov, kde bolo úplne všetko dovolené. Háčik bol len v tom, že to malo aj isté následky, ako napríklad tento.

,,Bolesť je len ilúzia, syn môj. Zapamätaj si to," vyhlásil Splinter, no neznelo to ako prísné napomenutie. Jeho hlas bol skôr upokojujúci, plný otcovskej lásky. Položil svoju palicu na zem, chytil najmenšieho brata pod pažami, zodvihol ho do vzduchu a následne si ho pritísol k hrudi. Michelangelo nato ihneď zareagoval a zaboril svoju tváričku do huňatej srsti na krku jeho otca. Jeho hysterický plač stále pretrvával, no teraz bol aspoň utlmený. Nebolo nijakým tajomstvom, že už od ranného veku bol najhlučnejším zo štyroch bratov, čím privolával na seba pozornosť a tá sa mu aj dostávala.

,,Mám doniesť lekárničku, Splinter-sensei?" opýtal sa Donatello. Jeho veľké očká sa zaborili do čiernych očí jeho otca s ľútosťou. Michelangelo bol jeho jediný malý bratček a tak mal vždy potrebu ho najviac ochraňovať.

,,To je v poriadku, Donatello. Nie je to nič vážne, nemusíš sa báť," odpovedal majster a na upokojenie situácie nahodil jemný úsmev.

Leonardo sa naklonil, aby cez Raphaela lepšie videl svojho druhého najmladšieho brata a s povzbudivím úsmevom povedal: ,,Vidíš Donnie, nemusíš sa báť. Ďakujeme za tvoju starosť."

Korytnačka s fialovou páskou nato len prikývla s neutrálnym výrazom. Raphael nato zareagoval znechutením zavrčaním a prekrútením očí, aj keď Leonardové slová neboli smerované na neho. Jedna z vecí, ktoré ho vedeli rozčúliť najviac na svete bolo to, ako sa Leonardo vždy snažil napodobňovať vo všetkom svojho otca. Bol takmer ako jeho kópia. Všetko, čo majster Splinter povedal, bolo pre neho ako sväté písmo. Práve preto si od korytnačky v červenom zaslúžil titul 'splinter junior'. Odkedy z neho otec spravil lídra tímu, snažil sa byť každým dňom dokonalejší a dokonalejší. Ba čo viac, jeho postoj budúceho vodcu si trénoval na svojich bratoch každý deň a to aj mimo tréningu. Neustále im hovoril, ako majú čo robiť, ako keby len jeho názor bol ten správny. A Raphael z duše nenávidel, keď mu niekto diktoval, čo má a čo nemá robiť.

,,Odamare!" napomenul ich Splinter rázne aby sa utíšili. Potencionálny začiatok ďaľšej nezmyselnej hádky zastavil radšej ihneď v zárodku. Každý deň ich mal naservírované na tanieri, nezriedka s k tomu pridala aj bitka medzi chlapcami. Potkan len tajne čakal na moment, kedy trochu vyspejú a nebudú sa hádať za každú nepodstatnú maličkosť.

A to ani netušil, že v puberte to bude ešte horšie a začnú sa skutočné boje na život a na smrť.

Continue Reading
Further Recommendations

mb241098_: Book is well written suspenseful and keeps the reader informed. The plot is entertaining and is easy to read.

Ariane: très belle histoire je me suis régalé en le lisant mis à part quelques fautes en général c'était excellent

srivaishnavi49: The metaphor of the story is interesting and it is a good read. Few grammatical errors could be avoided

Tracy Stringer: I hate that there are real people in our world who run these sex prisons. That women are a dime a dozen and totally expendable. I’m so glad that Wood found her, even if to make Iris happy. I can’t imagine how Tami felt being free. Her mind was still brainwashed and Wood keeps forcing her to make ...

Tracy Stringer: I am glad to learn that Ironhand is practicing his tribe’s teachings. His solitude and quiet ways suit him. But he is a loyal club member. It is wonderful to see him become more emotional since kidnapping Chiara.I like Chiara’s attitude towards Ironhand. She holds her own well. Of course, ogling ...

Neesa Nicole : What an intense story. You get lost in his episodes an feel like your there in it with him. I’m so happy to see they found love through all the pain. Great, fantastic story 💗

Jennifer Leigh Anne Ciliska: Awesome read!! Thank you for sharing your story with me

Wanda: 🥺🥺🥺 She's crazy. Mandi is a thorn that needs removed. I feel so bad for Dusty. Even though I get why she left him again, I think they belong together

Redneckbaby24 : This book I was sucked in amazing writing kept me wanting more at every turn and giving me what I was looking for in the next chapter with a beautiful ending

More Recommendations

dtijsmans: Thank you for another lovely book of yours.

Rosa: This is an unexpected and beautiful, detail, story, very refreshing and totally differen from the regular werewolve, CEO, Mafia, idea of a novel out there, so far it is been sweet, loving, crude, hopefull determined and waiting to see some kick ass and vengenfull aide to this, hope not to see th...

christina: Very well written and engaging

jogamaspearce: Equally as good if not better 👍. Seriously, you're making me cram- read because I can't wait to see what happens next. Thank you.

Elizabeth: I loved this short story. Amazing as always.

About Us

Inkitt is the world’s first reader-powered publisher, providing a platform to discover hidden talents and turn them into globally successful authors. Write captivating stories, read enchanting novels, and we’ll publish the books our readers love most on our sister app, GALATEA and other formats.