1. deň
1.deň
Lúče letného slnka sa jej opierali do chrbta pri tom, ako sa skláňala nad zarasteným kusom zeme. I keď dosiahla fyzickej voľnosti, jej vnútro stále nariekalo.
Bola teda naozaj voľná?
Konečne mala svoj malý kúsok raja. Zatiaľ iba zarastený kus zeme so starou chajdou, ale to sa spraví. Už niekoľko dní na tom pracovala. Trhala prerastenú burinu holými rukami.
Ťahala ju zo zeme.
Kmásala ňou.
Zatínala zuby a plakala.
Vlasy sa jej pri tých zúrivých pohyboch uvoľňovali z copu a lepili sa jej na spotenú, slzami zmáčanú tvár. Dlane jej horeli, tráva ju do nich rezala. A tá prekliata burina sa tak bránila, že sa do nej nakoniec rezignovane zvalila a naplno sa rozplakala. Ten plač ale nebol následkom tohto márneho boja. Jednoducho to potrebovalo ísť von. Musela to vypustiť na svetlo sveta. Už to viac nešlo zadržiavať.
Predsa to musela spraviť. Nemala na výber. Nič iné si nezaslúžil. Mohla si iba nadávať, že to znášala tak dlho.
Pomedzi jej tiché vzlyky a cvrkot lúčnych koníkov, sa ozval plač dieťaťa. Posadila sa a rýchlo si utrela slzy, ako keby ich musela pred svojim synom ešte stále skrývať. Zaprela sa dlaňami do kolien a vstala.
Dieťa znova zaplakalo.










