Strážca

„Cassian, okamžite na mostík!” rozľahol sa krik cez tiché, takmer prázdne kasárne. Hoci tu stále zostávalo pár duší – muži, ženy a mladí, ktorí udržiavali chod tohto miesta – ich počet bol však žalostne nízky. Časy, keď bolo toto miesto plné života už patrili minulosti. Populácia avianov prudko klesla a v dohľadnej dobe to vyzeralo tak, že sa nič nezlepší.

Cassian otrávene vyšiel z miestnosti, kde si krátil čas prezeraním spisov. Mladý muž na prvý pohľad nepatril medzi elitu avianov. Bol nižší, než bolo pre jeho druh typické, a jeho oči postrádali ten iskrivý záblesk inteligencie, ktorá ďaleko presahovala ľudské chápanie. Vlastne, keby nebolo jedinej veci, mohol by ľahko zapadnúť medzi obyčajných smrteľníkov. Tým rozdielom boli krídla – majestátne, hoci teraz pevne pritlačené k jeho chrbtici, aby čo najmenej prekážali. Napriek tomu, že jeho výzor bol takmer nenápadný a zanedbateľný, tak patril k mocnej rodine, ktorá má toto miesto na starosti už tisícročia. Keby nebolo tohto faktu zrejme by ho už dávno zbavili všetkých privilégií, alebo by sa po ňom zľahla zem, tak ako po jeho priateľovi niekoľko rokov dozadu.

S týmito myšlienkami sa mladík vydal chladnými chodbami do vyšších podlaží kasárne, aby sa dostal na mostík. Netušil čo ho čaká, ani či niečo pokazil. Bol si istý, že všetky svoje povinnosti splnil príkladne, tak ako vždy. Aj keď ho jeho vlastní nerešpektovali, tak ako by sa patrilo, tak nenechal zatrpknutosť konať zaňho a snažil sa do práce, ktorú vykonával dať všetko a vykonávať ju so cťou, aj keď v hĺbke duše cítil, že nikdy od nich neokúsil skutočný rešpekt.

Úlohou avianov bolo predovšetkým dohliadať na poriadok v meste, spravovať archívy a najdôležitejšie zo všetkého – striedať stráž pri Osudoch.

Stráž bola výlučným poslaním jeho rodu. Strážiť – to bol jediný osud, ktorý poznal. Odkedy si pamätal, pripravovali ho na túto rolu. Už ako dieťa musel pilovať svoje bojové umenie, hoci nemal na výber. Často sa Cassian prichytil, ako potichu závidí obyčajným obyvateľom mesta, na ktorých dozeral. Zatiaľ čo on bol pripútaný k povinnostiam, oni žili v prítomnom okamihu, zbierali úrodu, trávili dni na trhu alebo sa venovali tvorivej práci. Akákoľvek činnosť, akokoľvek obyčajná, sa mu zdala byť príťažlivejšia než jeho vlastný život. Stáť nehybne pri zamknutej miestnosti, preplnenej osudmi smrteľníkov, ktorí mu boli úplne ľahostajní, bolo preňho neznesiteľné.

Niekoľkokrát už vstúpil do miestnosti, ktorú strážil, aby s otcom vykonal očistu. Len jeho otec mal kľúč od tohto posvätného miesta. Miestnosť bola obrovská, taká rozsiahla, že prejsť z jedného konca na druhý trvalo celé hodiny. Jej vzduch bol preplnený maličkými svetielkami, ktoré sa vznášali v tichosti, ako keby nemali váhu. Niektoré žiarili jasne, iné len slabo blikotali, klesajúc pomaly k podlahe. To boli naplnené osudy, vyhasnuté životy smrteľníkov, ktoré dosiahli svoj koniec. Cassian nenávidel túto povinnosť. Pravidelne museli s otcom pozostatky odstrániť a miestnosť očistiť. Preňho to však bola práca, ktorá ho ubíjala – napriek tomu, že to bolo nutné pre dobro ich ľudu.

Padlé duše poskytovali energiu, živili ich svet. Čím viac smrteľníkov splnilo svoje osudy, tým lepšie sa jeho ľudu darilo. Preto sa každý snažil plniť svoju rolu čo najlepšie. Ale pre Cassiana to bolo bremeno. Nenávidel ten pocit, že ich prosperita závisí na životoch, ktorým nikdy neporozumie a na ktorých mu nezáleží.

Cassian sa nikdy nestretol so smrteľníkmi osobne, ale o ich svete vedel dosť – aspoň to, čo mu prezradili thyrelianovia. Tieto bytosti, ktoré strážili časové kontinuum, vyzerali takmer ako ľudia, no ich pokožku pokrývali zložité tetovania. Každé z nich predstavovalo kľúčové udalosti, ktoré museli ochrániť, aby sa osudy smrteľníkov nezmenili. Všetko už bolo predurčené; thyrelianovia tu boli preto, aby zaistili, že nikto neodbočí z cesty, ktorá mu bola daná. Neexistovala možnosť oklamať osud, ani život, ani smrť.

Jeho priateľ, ktorý slúžil ako thyrelian, mu často hovoril o tom, čo zažil medzi ľuďmi. Cassiana fascinovali tieto príbehy – rozprával o bytostiach, ktoré boli síce krehké a omylné, no zároveň plné vášní, snov a rozporuplných emócií. Ľudia sa často neznášali pre ich odlišnosti, bojovali kvôli názorom, ktoré sa zdali Cassianovi malicherné a zbytočné. Zároveň však mali túžbu po živote a niekedy dokázali vykonávať nepredstaviteľné činy v mene lásky alebo viery.

Cassian týmto príbehom rozumel, ale nechápal ich. Premýšľal o tom, ako môžu bytosti tak emocionálne nevyvážené a nelogické napriek tomu utvárať niečo veľké. Nevedel, čo si má o nich myslieť. Niekedy si kládol otázku, prečo musí jeho rod investovať toľko úsilia do ochrany tých, ktorí sa zdajú byť tak odlišní od ich obyvateľov. No nešlo o pohŕdanie, skôr o akúsi vzdialenú zvedavosť. Nerozumel im, no na druhej strane bol zvedavý na to, čo poháňa ich svet.

Aj keď ho ich spôsoby znepokojovali a miestami iritovali, vedel, že jeho úloha nie je súdiť ich, ale strážiť ich osudy. Táto povinnosť bola jeho dedičstvom, aj keď mu nebolo vždy jasné, prečo na pleciach avianov leží taká zodpovednosť.

Cassianove kroky sa odrážali od chladných múrov, sebavedomým krokom a pevným odhodlaním napredoval hore na mostík, aby sa stretol s osobou, ktorá sa po ňom zháňala. Cestou míňal svojich rovesníkov - bratov a sestry v zbroji. Prichytil sa znova pri myšlienke nad ich vlastným osudom. Vynakladajú priveľkú námahu na ochranu osudov smrteľníkov. Kedysi to dávalo zmysel, smrteľníci sa ich báli, verili vo „vyššie bytosti”, mali strach a pokánie. Posúvali sa vpred a snažili sa žiť príkladným životom, toto však postupne mizlo. A ako mizla viera smrteľníkov, tak mizli aj aviani, mizli zafyrioni dokonca aj elydriani. Všetko špirálovito klesalo ale posledných sto rokov bolo podľa mladého strážcu najhorších.

Avian strávil s thyrelianom niekoľko týždňov a vždy sa snažil pochopiť logiku tohto miesta. Dokonca sa ho snažil prehovoriť na to, aby sa vykašľal na ohýbanie času u smrteľníkov. Jeho priateľ bol príčinou prvej veľkej vojny hore u smrteľníkov, naviedol ruku srbského nacionalistu k atentátu na rakúšana. To všetko jednoducho len preto, lebo už tak bolo dané. Cassian nechápal prečo konajú ako primitívne bábky. Len ako vykonávatelia, už ho to unavovalo, jeho život bol len jeden veľký stereotyp a v konečnom dôsledku nemal svoju vôľu. Tu dole ju nemal nikto, možno až na výnimku celestiánov. Ale aj to bola jedna veľká otázka. Cassian ich už párkrát videl, jednalo sa o veľmi vysoké bytosti. Mali zlaté oči, dlhé a špicaté pazúry, ktoré boli ostré ako čepele kopijí. Napriek ich znepokojivému vzhľadu sa jednalo o veľmi mierumilovné bytosti, ktoré sa pohybovali s ladnosťou a dôstojnosťou.

Oni boli skutočnou inteligenciou tohto sveta, sudcami, ktorí mohli rozhodnúť o osude smrteľníkov. No zasahovali len zriedka. Boli strážcami rovnováhy, a ich rozhodnutia boli vzácne, podobné zásahom osudu v podobe Deus ex machina.

Cassian bol doteraz svedkom jediného takéhoto zásahu – keď celestiáni nechali nažive človeka, ktorý následne rozpútal ďalší vojnový konflikt. Spomínal si na to veľmi živo. Po tomto rozhodnutí musel so starým otcom tráviť dlhé dni v Hale osudov, vypratávajúc milióny padnutých svetielok, ktoré symbolizovali životy ukončené vo vojne. Bolo to v tom období, keď sa stratil aj Damien.

Stratil je pomerne silné slovo. Damien bol elydrian, ktorý bol o niečo starší než Cassian. Úlohou elydrianov bolo sa starať o duševné blaho smrteľníkov. Každý z nich mal priradených niekoľko tisíc smrteľníkov, ktorí mali pod ich dozorom prosperovať. Damien niesol túto povinnosť s vážnosťou a srdečnosťou, no rozhodnutie celestiánov, ktoré viedlo k prvému veľkému konfliktu medzi smrteľníkmi, ho zasiahlo veľmi hlboko. Počas tejto vojny prišiel o väčšinu svojich zverencov – mnohí z nich zahynuli, iní zostali navždy poznačení utrpením a bolesťou, ktorú vojna priniesla. Preto nebolo veľkým prekvapením keď sa mladík s veľmi pokojnou aurou a energiou vyparil. Akoby ani neexistoval. A toto všetko tesne po začiatku druhého vojnového konfliktu tam hore.

Nikto si nebol istý čo sa mohlo stať, či sa Damien stiahol do úzadia, či spáchal nemysliteľné,.. O tomto však mladý avian pochyboval. Cassianovi niečo hovorilo, že Damien utiekol z tohto zabudnutého miesta tam hore medzi smrteľníkov. Jeho priateľ nimi bol doslova posadnutý, popisoval ich ako dokonalé úkazy toho, ako to vyzerá keď môžu prežívať slasť nevedomosti.

Pamätal si ešte veľmi dobre ako sa spolu hrávali na pláňach za mestom. Vymieňali si príbehy ich starých otcov a legendy o ich predkoch, ktorí sa mohli pozrieť medzi smrteľníkov osobne a sledovať ich osudy na vlastné oči. V tých dávnych dobách v nich smrteľníci verili, cítili ich prítomnosť a báli sa ich moci. Vedeli, že sa tak rozhodne dialo, keďže istú dobu v nich smrteľníci verili. Musela viesť cesta tam hore, bola rozhodne dobre skrytá, ale s najväčšou pravdepodobnosťou existovala. Predsalen aj thyreliani sa museli dostať na povrch, aby mohli udalosti a ich dej ohýbať tak, aby to sedelo s vopred určenými osudmi a rozhodnutiami celestiánov.

„Zháňali ste sa po mne?” Cassian vstúpil do tlmene osvetlenej miestnosti vďaka veľkým oknám, ktoré prepúšťali svetlo zvonka. Vstúpil na mostík nezaujato, kým si neuvedomil, že musí výrazne zdvihnúť hlavu do hora, aby sa mu pohľad stretol so zlatými očami celestiána. Pri tomto uvedomení mu nevysvetliteľne stiahlo hrudník, akoby sa snažil pretlačiť cez veľmi úzku štrbinu.

„Áno,” odpovedal celestián s pokojom, aký by sa dal prirovnať k samotnému bytostnému poriadku vesmíru. Pozrel sa dolu na aviana, ktorý nevyzeral tak vznešene ako jeho druhovia. „Ty, Cassian, si zodpovedný za ochranu Haly s osudmi, je to tak?”

Hrudník mladého strážcu sa stiahol ešte tuhšie. Nechápal čo to cítil, bol to strach? Rýchlo potlačil myšlienku bokom. „Áno, ja a moja rodina držíme stráž nad Halou. Je treba zmeniť nejaký osud?” spýtal sa s nádejou, že odpoveď bude záporná. Posledná zmena osudu vyústila do obrovského vojnového konfliktu. Rozhodne sa netešil myšlienke ďalších dní v Hale strávených vypratávaním naplnených osudov.

„Nie,” odpovedal celestián, no jeho tón znel takmer otrávene, akoby sa mu ani nechcelo pokračovať. „Je potrebné jeden osud nájsť a vrátiť na miesto.”

Cassian zadržal dych. „Prosím?” vydal zo seba neveriaco, zmätok mu začal rásť v mysli. Nájsť osud a vrátiť ho? Predsa všetky boli bezpečne uložené v Hale, strážené s najvyššou opatrnosťou. Kľúč k tej miestnosti mal len jeho otec a stráž bola neustále pri dverách. A kto by vôbec chcel ukradnúť osud smrteľníka? Pre koho by to malo hodnotu? Pozostatky, ktoré sa zbierali po naplnení osudu, mali svoj význam – poháňali ich svet. Ale živá, nenaplnená duša? Čo by mohla niekomu poskytnúť?

Celestián si jeho zmätenie očividne všimol a pokračoval s takou samozrejmosťou, až to Cassiana bodlo: „Chýba ti osud v Hale. A čo je horšie – zmizli aj Večné tomy existencie. Očividne si svoje povinnosti neplníš tak, ako sa sluší a patrí, Cassian.”

Tieto slová sa vpíjali do jeho vedomia ako ostré čepele. Cassian nemohol uveriť, že by niečo také bolo možné. Večné tomy existencie sú posvätným artefaktom, obsahovali každý moment každého smrteľníka od narodenia až po smrť. Bez nich by bol osud a vlastne aj duša toho človeka navždy v limbe, neukotvená a bez vedenia, neschopná zomrieť, neschopná pokračovať v naplnenom živote. „To predsa nemôže byť pravda,” zašepkal, neschopný striasť sa šoku.

Celestián sa na neho pozrel s istým druhom nezáujmu, akoby sa táto situácia diala len preto, že Cassian jednoducho zlyhal. „A predsa to pravda je,” dodal chladne. „Je to na tebe. Nájdi ten osud a vráť ho kam patrí, samozrejme aj knihu, obávam sa, že bez nej nebudeme môcť zozbierať naplnené osudy, máme zásoby ale rozhodne nevydržia naveky.”

_____________________________________________

PRÍBEH ZVEREJNÍM AJ NA PLATFORMU WATTPAD! môj účet nájdete @Monika8296

Prosím, ak sa k tomuto nejaká zblúdilá dušička dopracovala, tak prosím, dajte mi vaše názory, za komentáre hlavy netrhám a pár rokov som nepísala nič kreatívne - in other words "my skills are rusty" xD

Dúfam však, že ste si to užili ;)