Zakliata panna vo Váhu

Skoré ráno zastihlo Olenу pri kuchynskom okne. Mráz štípal do líc aj cez sklo a obloha mala farbu olova, ktorá sa už niekoľko dní nemenila. Stála nehybne, s rukou zovretou okolo ucha šálky čaju, ktorý už dávno vychladol. Jej pohľad bol prázdny, uprený na neviditeľný bod za stenou smrekov na dvore. Cítila, že sa niečo končí. Hoci svet navôkol vyzeral stále rovnako — sneh vŕzgal pod topánkami, deti behali sánkovať a staršie ženy sa vracali z trhu s taškami — vo vzduchu viselo niečo zlovestné. Už týždne sa hovorilo o vojne, ale ešte včera susedka tvrdila, že Putin len straší, že je to iba politika.

Nad ránom ju prebudil zvuk telefónu. Dmytro ho zdvihol bez slova, v polospánku. Pozerala naňho, ako si sadá na okraj postele, ako si kladie ruku na zátylok a dlhšiu chvíľu mlčí. Potom sa na ňu pozrel. V jeho očiach nebol ani hnev, ani strach. Bolo tam niečo horšie — prázdnota a rezignácia.

– Musím ísť – povedal len. – Dostal som povolanie.

Olenе sa zachveli pery. Skôr než stihla čokoľvek povedať, už si balil veci. Starú uniformu z čias zálohy, vojenské topánky, pásku s vlajkou. Zbalil všetko za desať minút. Ich dcéra, malá Katja, ešte spala, pritúlená k svojmu plyšovému medvedíkovi. Olena sedela na okraji postele, zovierajúc prstami prikrývku. Neplakala. Ešte nie.

Rozlúčili sa stručne. Dmytro ju pobozkal na čelo, potom sa pozrel na spiacu dcéru.

– Staraj sa o ňu – zašepkal. – A neboj sa. Nebude to trvať dlho.

Zmizol za dverami. A potom zavládlo ticho.

V ten istý deň preleteli nad Bučou prvé stíhačky. Nebombardovali – ešte nie – ale ich hukot rozrezával vzduch ako nôž hrdlo. O deň neskôr sa zatriasli okná. V Hostomeli, len niekoľko kilometrov ďalej, prebiehali boje o letisko. Hovorilo sa, že Rusi chcú pristáť priamo pri Kyjeve. Že sa začína niečo, čo nikto nečakal, hoci to každý tušil. Olena vtedy sedela v pivnici so susedmi, túliac Katju k sebe. Dievčatko potichu plakalo, zovierajúc prsty okolo krku medvedíka.

Ďalšie dni splývali do jedného. Náletové poplachy. Nedostatok elektriny. Nedostatok vody. Rady na chlieb, na benzín, na informácie. Nebolo jasné, komu veriť. Telefóny fungovali čoraz horšie, internet vypadával, ale správy o tom, čo sa dialo v Irpini a Borodjanke, sa šírili rýchlejšie než signál. Ženy znásilňované. Deti zastrelené v autách, ktoré sa pokúšali utiecť. Rusi vchádzali do domov. Plienili, popravovali. Olena na vlastné oči videla, ako ruskí vojaci prehľadávajú dom susedov. Potom už videla len krv na snehu. Susedka, stará pani Halyna, sedela pri plote a plakala tak ticho, že sa Olena musela skloniť, aby ju počula.

– Zabii mu syna… pred jeho deťmi… – opakovala stále dokola, akoby sama neverila tomu, čo hovorí.

Jedného dňa zaklopali aj na ich dom. Olena neotvorila. Tlačila Katju k sebe v najtemnejšom kúte pivnice. Dievčatko sa už nepýtalo, čo sa deje. Prestala klásť otázky. Mala oči dokorán a triasla sa ako list. Hore sa ozývali kroky, vŕzganie dverí, niečo sa prevrátilo. Potom zasa ticho. Dlhé, husté ako dym. Keď konečne vyšli von, dom bol vyplienený. Zmizli peniaze, notebook, jedlo. Na stene niekto napísal azbukou: „Zdochnete tu.“

Olene dochádzali sily. Schudla. Kŕmila len Katju, sama nejedla. Spávali oblečené, vždy pripravené na útek. Taška s dokumentmi, liekmi a jedinou pamiatkou na Dmytra – jeho fotografiou z čias, keď sa ešte smial – vždy ležala pri dverách. Pokúšala sa poslať správu manželovi. „Sme. Žijeme. Vráť sa.“ Ale telefón mlčal.

Na uliciach ležalo čoraz viac ľudí. Najprv ich prikrývali bundami. Potom sa už nikto nezastavoval. Prechádzali okolo, akoby neexistovali. Vojna mení ľudí na tiene a smrť sa stáva kulisou každodennosti. Katja prestala hovoriť. Len kreslila. Čierne domy, červené nebo. Deti s hlavami bez tvárí.

Olena sa bála. Nie o seba. O ňu. O Katju. O to, že jej táto vojna nevezme len detstvo, ale aj dušu. Každý deň sa potichu modlila. Aby prežili. Aby nenarazili na vojenskú kolónu. Aby si ich nik nevšimol. Aby nevidela ďalšie telo.

Jednej noci sa nebo rozžiarilo. V diaľke horeli domy. Z Kyjeva doliehal zvuk výbuchov. Buča bola čoraz viac odrezaná. Cesty zaminované, mosty vyhodené do vzduchu. Ženy s deťmi sa pokúšali prejsť cez lesy. Niektorým sa to podarilo. Iné zmizli bez stopy.

Olena vedela, že ak teraz neutečú, možno druhú šancu už nedostanú. Ale každé rozhodnutie mohlo byť posledné. Stále čakala. Možno sa Dmytro vráti. Možno po ne príde. Možno sa to všetko skončí.

Ale vojna sa nekončila.

A nik sa nevracal.

Dvere vyleteli s rachotom. Zimný úsvit roztrhol krik a cinkot železa. Buča vtedy už nebolo mesto — bola to temná, mŕtva prázdnota, cez ktorú sa valili ruské kolóny, a na každej ulici chodila smrť bez masky.

Olena stihla len prikryť Katju vlastným telom. Vojaci vtrhli dnu, špinaví, opití, s tvárami skrivenými do dravých grimas. Jeden zakričal niečo po rusky, druhý chytil Olenu za rameno a brutálne ňou mykol. Katja pískla, snažiac sa ju chytiť za sukňu, ale o chvíľu ich obe vytiahli von. Sneh bol červený. Na prahu ležal sused Serhij — jeho hlava bola rozštiepená ako melón. Olena chcela kričať, ale hrdlo mala zovreté ľadom.

Pozdĺž ulice sa tiahla kolóna ľudí — ženy, deti, starci. Hnaní pažbami, ťahaní, bití. Všetkých hnali na jedno miesto — na malé námestie neďaleko základnej školy. Tam už ležali telá. Sneh nasával krv, menil sa na hnedastý. Na strome visel muž. Niekto ho poznal, niekto s ním kedysi pil kávu, ale teraz neexistovali mená — boli len mŕtvi a tí, ktorí ešte dýchali.

Olena držala Katju pevne pri sebe. Kráčali v tichu, otupení, paralyzovaní hrôzou. Po ceste minuli zničené auto, v ktorom stále sedela žena s roztrhnutým bruchom — držala dieťa, akoby ho ešte chcela chrániť. Na chodníku ležal pes, postrelený do boku, kňučal a zmietal sa v bolesti. Rus k nemu podišiel a dorazil ho z pušky. Smiech. Komentár. Pľuvanec.

Námestie bolo plné. Niekoľko desiatok ľudí, možno viac. Olena nedokázala počítať. Tep jej bilo v ušiach, v zuboch, v bruškách prstov. Vo vzduchu bolo cítiť smrť, pušný prach a benzín. Zhromaždili ich ako dobytok. Niektorí prosili, iní mlčali a hľadeli do zeme. Jeden z Rusov vytiahol mladého chlapca z davu a postavil ho k stene. Niekto vykríkol. Výstrel. Telo sa zosunulo ako vrece zemiakov. Katja nestihla odvrátiť zrak. Skríkla. Olena jej pritlačila hlavu k hrudi.

Potom padli ďalšie výstrely. Jeden, druhý, štvrtý. Ľudia začali kričať. Nastal chaos. Niekto sa pokúsil utiecť, ale bol zastrelený. Žena s vrkočom padla vedľa Oleny. Dieťa s rozbitou lebkou. Rusi sa smiali, strieľali náhodne, ako do kačíc na jazere.

V tom pekle neexistovali pravidlá.

Olena padla na zem s Katjou, ťahajúc ju pod mŕtve telá. Jedna zo zabitých žien sa na ne zosunula, ťažká a nevládna. Olena ju neodstrčila. Naopak — pritiahla si ju bližšie, aby ich oboch zakryla. Katja sa zachvela, ale nepovedala nič. Už sa naučila nehovoriť. Ležali tam bez pohybu, načúvali. Zápach krvi, smrti, moču a spáleniny dusil. Nad nimi bolo počuť hlasy, smiech, oplzlé žarty.

Jedna z guliek zasiahla zem len kúsok od ich tvárí. Blato a krv postriekali Olenino čelo. Zatvorila oči. Katja prestala dýchať — alebo sa to tak len zdalo. Ležali medzi mŕtvymi ako mŕtve. Čakali.

Po hodine prišlo ticho. Potom ešte raz výbuch — niekde ďalej. A znovu ticho. Mráz štípal do prstov, ale Olena sa nepohla. Až po dlhom čase, keď sa námestie vyprázdnilo, začula len kňučanie psa — toho istého, ktorého považovala za mŕtveho.

Vtedy sa zdvihla. Potichu. Pomalým pohybom. Telá sa z nej zosunuli ťažko. Katja bola stuhnutá, ale živá. Mala otvorené oči a pohľad tak dospelý, že sa Olena takmer zrútila. Nebol plač. Nebol krik. Len ticho.

Ušli v noci. Okľukou, cez záhrady, cez priekopy, cez les. Vyhýbali sa cestám. V diaľke bolo stále počuť výstrely a výbuchy. Buča bola uzavretá prstencom smrti, ale Olena vedela, že sa musí dostať von.

Na jednej z ciest narazili na kolónu spálených vozidiel — civilné autá, v ktorých sa ľudia pokúšali utiecť. Telá ležali vedľa, niektoré s rukami zviazanými za chrbtom. Jeden mal na zadnom skle pásku s nápisom „deti“. Bez významu. Zabíjali všetkých rovnako.

Šli niekoľko dní, živili sa snehom, jedli omrvinky chleba ukryté predtým vo vrecku kabáta. Keď dorazili k ukrajinským pozíciám, vojaci najprv neverili, že prežili. Jeden z nich si kľakol ku Katji a spýtal sa: – Ako sa voláš?

Dievčatko mlčalo. Neodpovedalo.

Olena stála vedľa, so slzami stekajúcimi po zmodralých lícach. – Ona už nehovorí – zašepkala. – Tam, odkiaľ sme prišli… tam už nikto nehovorí.