Chapter 1
1. kapitola
Lili
Ráno keď som sa zobudila verila som že dnešný deň bude lepší ako ten včera. Ale bohužiaľ to tak nebolo. Pár minút po tom ako som otvorila moju vysnenú prevádzku sa to stalo . Zdvihla som zrak ku vchodovým dverám kaviarne a zbadala som ho tam . Vkročil dnu a ja som si hneď všimla jeho oči, nikto nemá tak krásne zelené oči ako práve tento muž. Bohužiaľ je to ten najväčší kretén ktorého si viete predstaviť . To že ma telo boha a na jeho tehličkách by ste vedeli strúhať syr nič na tom nemenil. Prišiel ku mne a nasadil ten svoj úsmev z ktorého nie jednej žene vlhnú nohavičky a povedal „Mám ponuku ktorú nemôžeš odmietnuť. “ Vedela som čo bude nasledovať „Nie “ bez akéhokoľvek zamýšľania som povedala. „No tak ešte ani nevieš čo sa ta chcem spýtať “ on si to síce myslel ale ja som to tušila „ Fajn tak hovor máš na to 2 minuty ale len pod podmienkou že si niečo vyberieš z našej ponuky “ uchechtol sa a pokračoval „Potrebujem tvoju pomoc . Potrebujem aby si dnes večer hrala moju priateľku . “ zrazu sa jeho výraz tváre zmenil. Už to nebol ten sebaistý chlap ktorý ku mne nakráčal . „A dám si jedno lungo.“ Nechápavo som na neho pozerala ako odchádza ku svojmu stolu pri ktorom sedí každý pondelok , to si zo mňa robí srandu čo sme v knihe ? Niečo takéto sa predsa v reálnom živote nedeje. Z rostrasenými rukami som išla ku kávovaru nachystať mu Lungo.V duchu som premýšľala nad tým čo mi povedal a na výraz jeho tváre. Keď bola káva hotová zobrala som pod tácku a išla som ku stole tri pri ktorom sedel a čakal . Z dákeho dôvodu som nad jeho požiadavkou uvažovala . Neviem či to bolo tým ako sa na mňa pozeral alebo tým že mi bo bolo z časti ľúto. „Tvoja káva“ povedala som a chystala som sa mu ju položiť na stôl ,lenže on sa rozhodol zobrať si ju sám . Naše prsty sa letmo dotkli hneď som ich stiahla ako keby ma popálil oheň. Pozrel sa na mňa y otázkou v očiach „ Aká bude tvoja odpoveď? Pôjdeš so mnou budem ti dlžiť láskavosť .“ pozeral sa mi priamo do očí . Z dáke dôvodu som sa pred ním cítila ako keby som bola nahá. Aj keď som mala na sebe moju milovanú čiernu uniformu. „Nájdi si na to niekoho iného , obaja vieme že o priazeň žien nemáš núdzu. “ pozrela som sa ku vedľajšiemu stolu kde sedeli 2 krásne ženy a zamilovane sa pozerali Lukášovím smerom . Nečudujem sa tiež keď som ho videla prvý krát slintala som . Je to krásny chlap ma krásne zelene oči, čierne vlasy , úsmev ktorý každú ženu odzbrojí. A o jeho postave ani nehovorím vidno že na sebe maká vo fitku . V deň keď sme sa spoznali prišiel ku mne do kaviarne sadol si ku stolu číslo 2 a čakal .
Podotýkam mám malú kaviareň a pracujem tu sama takže sa objednáva pri bare . Ale mladý pán nič videl iným ľudí ako si objednávajú ale on pri stole čakal ako taký gróf. Na je jeho smolu tam čakal 15 minút kým som obslúžila ľudí pri bare a mohla ísť za ním. „To vám to tu vždy tak trvá ? “ povedal a ani sa na mňa nepozrel. „Ospravedlňujem sa ale u nás sa objednáva pri bare je to napísané hore na tabuli“ snažila som sa byť milá aj keď by som mu najradšej povedala že keď sa mu nepáči môže ísť inam. Ale to som si dovoliť nemohla , kaviareň je otvorená len krátko a ešte sem veľa ľudí nechodí lebo to nepoznajú ale verím že časom sa to zlepší. „ Jedno lungo bez mlieka a cukru a nech ti to netrvá pol hodinu zlatko! “ v tej chvíli mi bolo jedno že potrebujem zákazníkov nikto sa v mojej kaviarni nebude ku mne chovať ako ku odpadu. „Počúvaj ma sem ty arogantný debil. Bud sa budeš správať ako normálny človek a objednáš si slušne alebo môžeš rovno vypadnúť. “ v tom okamžiku sa na mňa pozrel . Moje slová zrejme upútali jeho pozornosť. Otvoril ústa a už už mi chcel niečo povedať ale zazvonil mu mobil. „Čo sa deje Ema ? “ Videla som že celý ztuhol ,zrejme išlo o niečo vážne .Postavil sa hodil na stol desať eur a odišiel. Na druhý deň sa vrátil. Nebola som z toho nadšená ale čo som mala robiť. „ Včera sme to nedokončili“ usmeje sa a mne z toho nabehne žila na čele . Ako ma môže jeden človek tak vytočiť jednou vetou . Nie nebudem mu na to reagovať musím si udržať profesionalitu , rozhodla som sa . „Včera som bol podráždený … “ urobil dramatickú pauzu . „Nemysli si, že sa to bude opakovať“ bože on má ale drzosť . Ozaj idiot. Mysli na to že dnes tu ešte nikto nebol a potrebuješ peniaze . „Dones mi moje lungo , ďakujem.“ nádych výdych nemôžeš mu to je lungo vyliať na hlavu . Išla som ku baru a doniesla mu kávu síce som mala chuť niečo z tou kávou urobiť ale ovládla som sa. „Nie si taká ako som si myslel.“ podotkol . „ Aká podla teba som ? Veď sa ani nepoznáme si tu druhý krát v živote . A neviem kde berieš tú drzosť a tykáš mi . “ snažila sa ovládať naozaj snažila ale to sa nedá ignorovať niečo takéto . „ Myslím že jedného dňa sa vezmeme .“ podotkol pobavene . Odfrkla som si to snáď nemyslí vážne . „Jasné , a hneď po svadbe ti to Lungo vylejem na hlavu .“ Otočila som sa na päte a odišla naspäť za bar . Takto to išlo každý pondelok až sme si nakoniec jeden na druhého zvykli a spriatelili sa . Teda… on si myslel, že sme kamaráti. Ja som si myslela, že je to len menej otravná verzia pondelkového utrpenia . Ale musím uznať, že keď raz neprišiel, bolo to zvláštne ticho. A keď sa o týždeň objavil, opäť s tým svojím úsmevom, ktorý by som najradšej zotrela handrou na bar, povedal:
„Chýbala si mi.“A ja som skoro pustila šálku na zem.Nie preto, že by som mu verila. Ale preto, že to povedal tak… normálne. Bez irónie. Bez drzej poznámky. A to bolo na ňom to najdesivejšie. „Lili? Tvoja odpoveď ? „ pozrel na mňa. „Moju odpoveď už poznáš, povedala som ti ju hneď ako si sa spýtal . Nie .“ odsekla som. „No tak Lili, nikdy som ta o nič nežiadal a nechcem ho zadarmo . Pomôžem ti z kaviarňou .“ Ten prosebný tón… to bolo nové. A úprimne? Trochu ma to zaskočilo. Ale nedala som to na sebe poznať. . „ Ja z kaviarňou pomôcť nepotrebujem ,“rukou som ukázala na skoro plnú miestnosť. „ak si si nevšimol tak sa mi darí dobre aj bez tvojej pomoci .“ Od kedy sme sa spoznali kaviareň objavovalo čoraz viac ludí . Chvíľu mlčal. Pozeral sa okolo seba, akoby si prvýkrát uvedomil, že tu naozaj sedí viac ľudí než len on a jeho ego .A potom sa naklonil bližšie. Nie drzo. Nie provokačne. Ale vážne.„Ja viem, že ju zvládaš sama,“ povedal tichšie. „Ale… ja nepotrebujem pomôcť tebe. Ja potrebujem, aby si pomohla mne.“Zostala som stáť. S táckou v ruke. A s pocitom, že sa mi práve niečo zlomilo v hrudi. „Lili… prosím.“ Možno to oľutujem „Fajn , ale mám podmienku , žiadne nevhodné dotyky a v žiadnom prípade ma nepobozkáš . To je hranica ktorú nesmieš prekročiť lebo inak si to odskáčeš . Rozumieš ?! “ V tej chvíli sa rozžiaril vyskočil na nohy a objal ma . Stála som tam ako obarená z jeho reakcie
