Neplánovaná zastávka
Na slnku kontrastovali krvavé fľaky s jej bielou koženou zbrojou. Najviac však ruky, nasiaknuté ňou úplne.
Ťahala za ranu chlapa rozčapeného na zemi. Koleno zatláčala na jeho stehno, aby sa príliš nehýbal. Brucho sa mu totiž mierne mykalo, ako tam zašívala ošetrenú ranu na ľavom boku.
Zem pod nimi praskala a rozpadávala sa na jemný prach. Ten sa spolu s krvou lepil na ruky.
“Cink!” Oceľové pláty ramenných chráničov o seba jemne cinkali.
Pri pravidelných a presných pohyboch rúk sa ihla zabárala do kože a sťahovala jej napučané okraje.
Na to, že podmienky robili prácu klzkou a špinavou bolo vidno, ako presne a naučene postupuje. I po zatiahnutých tepnách nebolo veľa času všetko na vrchu umyť a podchytiť drobné krvácanie. Tak aspoň rukou pritlačila ranu, aby sa zašívalo lepšie.
“Drž!” Povedala akoby rane aj jemu zároveň. Pohyby boli rýchle a drsné. Nestrácala čas. A počuť nebolo nič okrem dýchavičnosti pacienta a jej občasného podsmrknutia.
Utrela si z tváre pot chrbtom ruky a na líci jej zostala šmuha. Keby ich tam teraz niekto načapal, možno by mu tá scéna pripadala zúfalá. Ale na jej tvári nebolo veľa emócií. Len sústredené mračenie sa.
V takejto situácii bol čas len na kontrolu životných funkcií a správny postup. Myšlienky, pocity a pochybnosti si pri tejto práci nemohla dovoliť.
Aj keď tento človek vlastne cieľom jej práce nebol. Nemal tu byť. Hlavne tu nemala byť ona. Zachráňovala, lebo nevedela odbiť pocit, že by mala. Muž zatiaľ sípal cez hadičku na roztiahnutie hrdla.
Kývajúc sa pod kolenom Luny vyzeral ako korisť. Čerstvo ulovená a požieraná predátorom. Odovzdaná osudu. A osudu odovzdaný aj bol. Anestetiká a lieky na posilnenie života ho síce mali nejakú dobu udržať. Ale vôľa prežiť miestami slabla. Aj keď sa držal na vlásku, bola rozhodnutá dokončiť, čo začala. Jednoducho musela!
Luna naňho narazila nie dlho po tom, čo úspešne dokončila úlohu a vracala sa do Chosboro.
Sotva pár hodín ako vyrazila od hory Deva Vulgura. Tam v severnom cípe sopečného pohoria ťažbu v baniach sťažovali nájazdy kmeňov Slíčnych.
Málokedy prekročia hranice svojej domoviny - lávových polí na juhu. Kde sa popol a skaly miešajú s čiernou úrodnou zemou.
A bohatstvo hory považujú za súčasť svojho územia.
Povyliezali teda jedného dňa z vulkanických jaskýň a sekali baníkov i strážcov. Banskí kupci teda doplnili žoldnierov do svojej stráže a Lunu si zajednali, aby riadila ošetrovanie a obranu civilného personálu.
Po troch dňoch obliehania ich tábora sa strhla veľká bitka. A niektorí sa v tom chaose pokúsili preniknúť cez okná i do budovy k nim.
No prvý čo vliezol dostal do krku šípku z ručnej kuše a ďalšiemu čo sa driapal za ňou vykopla koleno a švihom, mu odťala hlavu.
Sama zvládla mnohých, ale keď sa už dnu natlačili vo veľkom, bolo dobre že mala so sebou skupinu strážcov.
Na teraz bola hrozba potlačená a ďalšie plány obchodníkov už nebola jej vec. Keď už poslední útočníci ustupovali a nezdalo sa, že by ešte bane napadli, zostala ešte pomôcť ošetrovať.
Lune sa však do cesty pritrafil pohľad na ďalší masaker. Ako sa hnala pláňami suchých a lysých kusov zeme, ocitla sa uprostred širokej, dlhej dráhy vyhĺbenej v zemi.
Bolo to akoby si obrovská skala zrazu chcela pretlačiť cestu hlinou. Potiahol snáď hlinou boží prst?
Vedľa seba by sa do nej zmestili i dva vozy. A uprosted bol ten nadprirodzený výjav posiaty handrami a výzbrojou. No keď podišla bližšie, zistila že tie skrvavené kusy sú ruky, nohy a fláky tiel. A tento tu, čo má možno ešte šancu bol asi tak šťastne bokom od útoku, že mu zobralo iba kus svalu nad pánvou.
Nemohlo to byť dlho čo tam ležal. A tak rýchlo zoskočila z koňa a natlačila mu do trasúcich sa úst tinktúru čo otupuje bolesť a zápaly. Do hrdla hadičku proti zaduseniu a na ranu olej. Taký čo na čas zabráni aby sa chytala infekcia a hnis.
A tak začala s jednou z dvoch vecí, ktoré jej sú tak prirodzené ako vtákom let.
Rana sa zdala byť zašitá a vyčistená ako sa len dalo. Luna pomaly vytiahla hadičku a naklonila ucho k jeho ústam.
“Kto to bol?” Spýtala sa a podoprela mu rukou hlavu. “I-invern...Invern, tam...” vytlačil dýchavične a každé slovo ho aj cez jed na otupenie nervov bodlo v bruchu.
Luna mu pomaly zložila hlavu.
“Nemožné,” zareagovala pokojne. “Invern nič také nemajú. Invern už nie je!” Triasli sa mu ústa aj ruky. Akoby mrzol. No skôr striehla, či mu nestúpa horúčka.
Tento neozbrojený dedinčan nebol ale ani patrón ani jej cieľ. Ak mal prežiť, tak mal. Ale mohla ho aspoň odtiahnuť do najbližšej dediny.
Ešte raz zdvihla hlavu pozrieť sa na tú spúšť okolo. Videla už bojiská. Ale to bolo tak presné a pritom obrovské až ju zamrazil pocit, že by sa nemala zdržať. Že to bolo niečo hrozivé, čo sa môže vrátiť a rovnako ju roztrhať.
Niečo s čím človek nebojuje. Ale sa tomu vyhne ak môže. Či už zviera alebo ľudská mašina.
Rozložila teda poľné nosidlá. Zahákovala dva koly o konský postroj. Medzi kolmi pospájala výstelky z hrubých aj tenkých látok.
Raneného pomaly posunula na výstelky a previazala hrubými opaskami z látok a kože. Ak si nedá pozor, bude za sebou ťahať mŕtvolu.
Smerom do hôr videla dedinu Travos. Tá bola tak deň cesty od nich a mohli by to zvládnuť.
“Och keby tak mala za úlohu len liečiť mešťanov. Nie stále čeliť týmto surovostiam!” pomyslela si.
Dávkovala mu hubové výťažky a krvné roztoky. Ak by bol silný, mal by nádej nevydýchnuť naposledy ešte pred dedinou. A nehodia ho rovno do zeme.
Obyčajne by cesta bola len oddych s trochou obozretnosti pred prepadmi zbojníkov. Možno sem tam pozdraviť pocestných a vymeniť si novinky. Lenže teraz v jej mysli vyvstával chaos.
Môže sa starať len tak o niekoho v čase, keď sa mala hlásiť u matky predstavenej?
Zdalo sa jej že počula o tom, ako vykonávateľ už pomohol niekomu kto ho požiadal. No detaily si nepamätala. Možno za to dostali dobre zaplatené, alebo cennú informáciu, alebo to ani nenahlásili. Len to priznali časom.
Lenže pri myšlienke, že by to zamlčala ju striaslo, že by sa to nejak dozvedeli. A trest by bol zaručený.
Možno to ani nebolo považované za problém, ale za jednanie hodné rádu červeného kríža. Luna doteraz nad svojim jednaním nemusela premýšľať. Mala zadaný cieľ a po ňom vždy domov v kláštore. Bola šťastná ak splnila všetko ako mala. A teraz jedná na vlastné rozmyslenie lebo našla raneného?
Ale v tej chvíli príliš nerozmýšľala. Bola to jej potreba. Potreba liečiť a vidieť výsledok svojej práce.
Cítila ale nie len uspokojenie z toho keď udržala život v tele. Bolo to aj vzrušenie. Vzrušenie pri pohľade na krv. Také ako pri boji. Kde to bolo o jej prežití.
Ale mohla svoje jednanie ospravedlniť tým, že takú situáciu ešte nezažila? A kto mohol niečo také tým ľuďom urobiť? Prečo by niekto uprostred ničoho útočil na bezbranných? Tí predsa sami neútočia. A čokoľvek s takou ničivou silou by ťažko ohrozili.
A urobili to vôbec ľudia? Nič jej nedávalo zmysel. Nie že by rád zaujímali konflikty medzi skupinami a národmi. Pravda ak im za to nezaplatia.
Jazdou planinami si preberala možné scenáre, ako ju vyhrešia že operovala koho jej neprikázali ani nezaplatil.
Zasvätení rádu červeného kríža neboli len tak nejakí žoldnieri. Pre svojej schopnosti vzbudzovali strach i rešpekt. A málokto im bez rozmyslu vošiel do cesty. Nebolo to dlho, čo Luna presiahla dvadsiaty rok života. A už teraz v boji dávala viac rozkazov ako ich prijímala. Ale to, čo sa tam stalo by určite bolo nad jej schopnosti. V tom momente ale chcela proste zachrániť ľudský život a to bolo všetko, čo ju riadilo.
Travos bol malý kruh sedliackych domčekov nahustených pri poliach vedľa lesa. Chránený ohradou z jednej strany a prevismi skál z druhej. Luna tlačila novo nakúpené zásoby do vriec a pritom sledovala ako jej pacienta v doline pod dedinou hádžu do hrobovej diery.
Prešla ďalšie dni cesty. Známe kopce jej pohľadu pomaly odhaľovali múry kláštora. Z diaľky vysoké okná a široké vráta budovy pripomínali tvár strnulú v nemom úžase.
Vrchné poschodie svetlého kameňa zdobila tmavočervená strecha. Kláštor z troch strán objímali husté lesy. Pomedzi redšie stromoradia sem tam minula členov rádu.
Pri srdci ju napĺňal pocit známeho miesta. Miesta kam patrí. Na rozdiel od zmätku a nezmyselnosti tam vonku.
Tu vládol poriadok a spoločné ciele.
Už sa nevedela dočkať až si oblečie niečo nové, čisté bez dier a trhancov. A hlavne na horúce pramene a bylinné masáže. Také ktoré oni, umelci anatómie a liečiteľstva, poznali veľmi dobre.
Zosadla z koňa pred prvou bránou, kde ju pozdravili dve strážne sestry v ťažkej zbroji. Ako jediné nenosili bielu. Pomedzi oceľ hrudného plátu im vytŕčali tmavohnedé mníšske kapucne.
S ostatnými členmi mali spoločnú len sýto červenú farbu. Jednak v symbole kríža na hrudi a potom v kúskoch spodného trička čo tu a tam vykúkali na golieri alebo zápästí.
Otvorili jej tmavé dubové dvere obité tmavými železnými pásmi.
Po vstupe ju ovlažil chladný vzduch kamenného vnútra. Vybrala sa smerom ku schodom.
No spoza jedného zo stĺpov priletelo hrubé rameno a “bum”! Biceps tvrdý ako kus dreva jej rozbil nos.
Už v prvom momente útoku vedela, kto za to mohol. S tou typickou šikanou. Jej najviac nenávidený z bratov rádu, Gant.
Bil ju rád. Vlastne kohokoľvek. Obor, silný a vyžívajúci sa v surovosti. Ak mu to nemal kto zakázať.
Naopak, medzi misiami slúžil on sám ako druh trestu. Kláštor fungoval inak ako väzenie alebo armáda. Neodopierali im jedlo, spánok ani ich nemučili v temnici. Ak sa rozhodli o neposlušnosti, reformovali ich nocou plnou výsluchov a nátlaku. Alebo dňom výnimočne tvrdého tréningu.
A Gant sa rád zúčastnil. Podľa jeho slov bolo lámať človeka vlastnými päsťami zábavnejšie ako rezať ho nástrojmi. Tie praktiky videl dobré tak pre čiernych kňazov, kráľovských katov alebo iných slabochov. Obeť chcel držať vlastnou silou, nie opratami na stoličke.
“Sledoval som ťa, ako si operuješ len tak bezplatne koho chceš,” zavrčal na ňu. “A ten sedliak to ani neprežil! Si naozaj tak neschopná?” Pootočil sa k nej bokom, akoby chcel znova zaútočiť. Lenže v tom sa medzi nich postavil mladík v doktorskom plášti s oholenou hlavou a okrúhlymi okuiarmi.
“Si vždy tak krutý!” Povedal Oskar a naklonil si Luninu krvácajúcu tvár k sebe. Z opačnej strany, schytil celou rukou jej tvár a naklonil si ju k hrudi ako rodič alebo milenec. Začal ju utierať kusom látky čo mal poruke. Zápästie mu však chytila ako do zveráka. “Nechaj!” odtiahla.
“Zarábam nám snáď peniaze len ja, keď ma máte čas špehovať?”
Gant zdvihol jeden kútik do úškrnu. “Ideme podať hlásenie?” Spýtal sa. Hornú peru mu lemovala zahojená rovná jazva. Tiahla sa skoro po celej dĺžke pod nosom. Helma ťažkých čiernych uhladených vlasov a široký krk by mu obyčajne dodávali na vážnosti, keby tomu neodporovala prízemná povaha. Vždy pripravený podraziť nohy tomu, kto práve poľavil v pozornosti.
Oskar sa k nemu otočil švihom.
Typicky svojim pohybom celým telom. Otáčal naraz aj ramenami aj hlavou akoby nevedel pohnúť krkom.
Ako Oskar často klonil hlavu k zemi mimo pohľad ostatných a odpovedal stroho a jednoducho, pripadal ľuďom ako neustále zamyslený. Čo vlastne aj bol. Lebo radšej trávil čas štúdiom ako čímkoľvek iným.
“Na to je snáď čas,” povedal. “Skontrolujem si ju, či prišla v jednom kuse a potom môžete hlásiť.”
“Nebola v boji!”
“Nebola som v boji!” Takmer naraz povedali Luna s Gantom.
No Oskar mávol rukou: “Ty naozaj nemáš poriadnu prácu, Gant. Ale nechajme tých hore trochu čakať, nech vzrušíme ten ich nudný svet.” A potiahol Lunu do medicínskeho krídla.
