Pravda pred nami

„Tak toto nie! Zabudni.”

Na dôraz svojich slov, som si s bledým pohľadom premeriaval oceľové monštrum, ktoré sa vypínalo vysoko nad našimi hlavami. S miernymi zásekmi a v sprievode rinčania obrovských konštrukcii, si žilo vlastným životom. Nepotrebovalo ústa alebo nejakú ľudskú pomoc, skrátka hovorilo z cela samovoľne. Pomocou vetra, ktorý unášal jeho slová pozdĺž celého okolia.

Tobias vedel, že nemám rád horské dráhy. Ale aj napriek tomu ma dlhé roky presviedčal, aby som to aspoň raz skúsil. A toto bol deň, kedy jeho naliehanie dosiahlo úplne iný rozmer. Do nášho mesta dorazil nový cirkus spolu so zábavným parkom a on si to proste nemohol nechať ujsť. Aby toho nebolo málo, tak do toho musel namočiť aj mňa.

Na rozdiel od neho, ja som mal doslova panickú hrôzu z výšok. Veď, čo ak sa ten vozík zasekne na dlhšiu dobu úplne na vrchole a vy nebudete môcť dôjsť bezpečne na začiatok? Mimovoľne sa mi v hlave objavil obraz, ako padám na betónový chodník. Iba vďaka tej predstave ma striaslo.

„No tak, Zach. Nebuď padavka. Bude sranda,” povedal a ruku si vyložil na moje rameno. Zahľadel som sa na neho a znechutene odvrátil tvár. Pozeral sa na tú príšeru, ako keby to bola tá najlepšia vec na svete.

„Mhm, jasné... a videl si tú partiu, ako sa pred chvíľou celá zelená prehýbala v páse? To bola tá tvoja sranda? Alebo skôr to, ako vyvracali svoje obedy na zem?”

„Nie, to bol detail,” prevrátil očami a poznamenal, „tebe sa to nestane, keďže si obed ešte nemal.” Keď uvidel môj výraz v tvári, víťazoslávne sa usmial. Pretože vedel, že sa mi čoskoro minú výhovorky.

„Chceš to risknúť? Garantujem ti, že ešte nestrávené raňajky skončia na tebe,” skúsil som naposledy.

Ani neviem ako a stál som v rade s vysmiatym Tobiasom od ucha k uchu. Pociťoval som mierne obavy a moje vnútornosti sa nepríjemne sťahovali už iba z pohľadu na tú oceľovú vec. Nepomáhalo ani, že som z každej strany počul výskanie ľudí. Preglgol som, už sme boli skoro pri pokladni.

Jediný dôvod, prečo som vkročil a nasadol dovnútra vozu bol ten, aby som umlčal kamarátove reči. Ale taktiež v tom bola aj moja hrdosť, ktorá by v prípade opätovného zdupkania utrpela značné škody. Musel som mu, aj mne samému dokázať, že sa toho nebojím. A potom si priznať víťazstvo, v podobe pochvalného potľapkania po chrbte.

Zapol som si pás a ihneď zakvačil nechty do držadla pred sebou. Vyslúžil som si pobavený úškrn Tobiasa, ktorý sa na mne výdatne zabával. Na oplátku som na neho zazrel a o pár sekúnd na to, sa naše vozíky rad za radom rozbiehali. Ako na zavolanie, začínajúci výskot a smiech priam zničili moje ušné bubienky.

Srdce mi začalo nekontrolovateľne rýchlejšie biť, ako sa zem pod nami začala pomaly vzďaľovať. Ani som sa nenazdal a oblial ma pot, ktorý mi začal stekať po tvári. V tom čase sme boli asi v polovici našej cesty úplne nahor. Stisol som oči od náhleho pocitu strachu, ktorý ma úplne odzbrojil. Avšak, na naliehanie môjho spolu-sediaceho som ich opäť otvoril, keďže podľa jeho slov by mi ušiel ten najkrajší výhľad.

Horská dráha sa kľukatila do všetkých zákutí zábavného parku, ktorý bol spojený s cirkusom. Oddeľovala ich len kratučká cesta, ohradená malým provizórnym plotom. Samotný zábavný park mal skutočne mnoho atrakcii a niekto by mohol mať problém, vybrať si. Čo sa týka cirkusu, v strede sa týčilo veľké šapito s tými najkrikľavejšími farbami, aké len mohlo mať. Okolo boli menšie stany, ktoré boli strategicky rozmiestnené podľa potrieb. Všetko hralo rôznymi farbami a napomáhali tomu aj pestrofarebné koruny stromov. Vo vzduchu bola cítiť vôňa lístia a všelijakých jedál. Zbiehali sa mi slinky, keď som si vďaka tým lákavým vôňam predstavil pečienku. Chuť prešla skoro ihneď, akonáhle som uvidel túto horskú dráhu a doplo mi, čo ma čaká.

Vozík bol skoro úplne na vrchole. Pocit úzkosti a náhlej nevoľnosti ma opantal ešte väčšmi. Ihneď som oľutoval svoje rozhodnutie. Veď som Tobiasa mohol bez problémov počkať dole a všetko by bolo v poriadku. Ale nie, ja som sa musel nechať prehovoriť ako ten posledný hlupák. Tá výška mi prišla neuveriteľná a zdalo sa mi, ako keby som začal strácať pôdu pod nohami. Zavrel som oči a dúfal som, že ten pocit pominie. Uvoľnenie však neprichádzalo, a tak som sa ozval.

„Tobias, asi budem zvracať,” prehovoril som tlmeným hlasom, keďže som si zakrýval ústa dlaňou.

„Hej? Počuješ ma?”

Stále neodpovedal, a tak som bol donútený otvoriť oči a pozrieť sa na neho.

„Tobias?” Zavolal som do prázdna jeho meno.

Padla mi sánka od prekvapenia a zdesenia. Vedľa mňa nikto nesedel. Kam moje oko dovidelo, nikto nebol ani predo mnou a ani za mnou. Okolo mňa bola mliečna hmla, ktorá vytvárala akýsi štíť, brániaci mi v lepšom rozhľade. Dovidel som maximálne tak na dva rady pred sebou a dva rady za sebou. Netušil som, kde sa nachádzam. Horšie však bolo, že som pravdepodobne bol ešte stále v niekoľko metrovej výške.

A to uvedomenie mi bohato stačilo. Všetko, čo som v sebe mal, som vyvracal von z vozíka. Moje telo sa začalo nekontrolovateľne triasť. Obával som sa, že sa toto môže stať a na moje šťastie sa to reálne dialo. Ale akosi som si to nechcel priznať a jedinou mojou nádejou bolo, že sa mi to len snívalo. Snažil som sa dajako prebudiť, ale nič nepomáhalo.

Keď sa rad vozíkov začal so škrípaním hýbať, vytreštil som oči od čistej hrôzy. Zakvačil som sa prstami do držadla. Bol som si istý, že som bledší ako samotná hmla. Jediná vec, ktorá ma ako tak upokojovala bola, že sa vozíky hýbali smerom dole. Znamenalo to, že pravdepodobne neskončím rozpľasnutý na tvrdom chodníku. Alebo sa niekto dostatočne pokochal na mojom nešťastí, prebleslo mi mysľou.

Vydýchol som si až vtedy, keď som konečne videl približujúcu sa zem a miesto, kde sme začínali. Vozíky sa s vŕzganím zastavili, pás som si odopol a ťarbavo vyliezol von. Nohy sa mi nekontrolovateľne triasli a musel som sa pridržať plotu okolo dráhy, aby som nespadol. Obsah môjho žalúdka bol úplne vyprázdnený, ale aj napriek tomu, som znova pocítil nutkanie zvracať.

Keď som začul za chrbtom smiech, nadskočil som od úľaku. Horúčkovito som obracal hlavu na všetky svetové strany, ale nikoho som nevidel. Ten smiech doslova rezonoval v mojej hlave, až som si myslel, že sa mi to iba sníva. Naklonil som hlavu na bok a bližšie sa započúval, aj keď som bol mierne vyľakaný.

Smiech neznel ľudsky, skôr ako keby vychádzal z nejakej pokazenej hračky, ktorá bola zaseknutá v nejakom mieste. Nesmelo som podišiel pár krokov dopredu, smerom k vozíkom. Hmla bola ešte stále naokolo prítomná, takže mi to dosť sťažovalo prieskum.

Pomaly sa mi začínali vozíky odhaľovať, ako som našľapoval. Prechádzal som pohľadom na jednotlivé miesta, keď tu som si všimol postavy sediacej len tri rady za mnou, kde som vtedy sedel. Bola to akási žena, ktorá sa neprítomne škerila pred seba. Tmavé vlasy jej padali na plecia a nezdravo vytreštené oči naznačovali, že pani asi nebude úplne v poriadku.

Aj keď mi pri pohľade na ňu naskočila husia koža, trochu mi odľahlo, keďže som si myslel, že ma sledovala. Evidentne mala problémy sama so sebou. Moja myseľ ju teda označila ako osobu nechodiacu sa na zmysluplný rozhovor. Už-už som sa otáčal na odchod, keď som sa zarazil. Ona sa teraz pozerala smerom ku mne.

Úškrn sa jej ešte viac roztiahol a oči ma prebodávali pohľadom. Postavila sa a začala sa štverať z vozíka von. Jej pohyby boli neskutočné pomalé a pôsobili dosť zvláštne. Končatiny ohýbala do takých uhlov, ako keby mala ruky či nohy zlomené. Po celú dobu jej z úst vychádzal ten smiech, ktorý sa ešte stále ozýval v mojej hlave.

Vyliezla von. Ruky a nohy mala neprimerané dlhé vzhľadom k jej maličkej postave. Myslel som si, že bude stáť na dvoch nohách ako každý normálny človek. Avšak, ona teraz bola skrčená a dlaňami sa dotýkala zeme. Hlava naklonená nabok so stále prítomným úškľabkom, pôsobila viac než neľudsky.

Prsty krčila do neprirodzených polôh, medzitým, ako si ma pomaličky premeriavala. Ja som užasnuto hľadel na ňu a neustále som si žmolil oči. Prestal som v sekunde, ako sa pomaly začala približovať ku mne. Najprv krok po kroku, potom sa rozbehla. Na štyroch nohách so vzrušeným bľabotaním zdolávala vzdialenosť, ktorá nás oddeľovala.

Prestrašene som vykríkol a utekal, čo mi sily stačili. Nohy som mal zrazu ťažké a malátne, kvôli čomu som sa neustále o niečo potkýnal. Srdce mi splašene bilo a studený pot mi začal stekať po tvári. Trmácal som sa zábavným parkom a míňal jednu atrakciu za druhou. Nevidel som poriadne pred seba a v duchu sa modlil, aby som neskončil v slepej uličke. Počul som dupot tesne za sebou s ohlušujúcim škrekom, čo ma popohnalo, aby som ešte viac pridal.

Ani neviem, ako dlho som bežal, keď mi dochádzal dych a moje pľúca začali protestovať. Zastavil som sa práve vo chvíli, keď sa predo mnou objavila stena oranžového stanu s červenými bodkami. Zaúpel som a v rýchlosti sa snažil nájsť inú cestu.

Videl som maximálne na pár metrov, takže som bol doslova stratený a bezradný. Trhlo mnou, keď sa z mliečnej hmly začali ozývať tie neľudské zvuky, pochádzajúce od tej ženy. Nevidel som ju síce, ale bol som si na sto percent istý, že sú od nej. Tentoraz sa z druhého smeru ozývali ďalšie podobné zvuky. Bol som v pasci.

Samovoľne sa mi nohy dali do pohybu a vzďaľovali sa čo najďalej od tých zvukov, ktoré ma budú ešte hodnú chvíľu mátať v nočných morách. Steny stanu sa pod tlakom môjho tela značne prehĺbili a ja som v momente dostal nápad. Zohol som sa a začal šmátrať rukami po upevnenom stane. Dúfal som, že nájdem nejakú štrbinu, cez ktorú sa budem môcť prepchať.

Sekundy ubiehali a ich hlasy s pomalým našľapovaním boli stále bližšie a bližšie. Neponáhľali sa, vedeli, že im nemám kam ujsť. Hrali sa s mojou psychikou, medzičasom čo som cítil tlkot srdca až v hlave. Trasľavo som prstami hmatkal po zemi, uvedomujúc si, že sa mi z palca začala rinúť krv. Nedbal som na to a naďalej som sa usilovne snažil nájsť východisko z tejto patovej situácie.

Našiel som medzeru práve vo chvíli, keď sa z hmly vynorili ich skrútené tváre s vykrútenými končatinami. Nečakal som ani sekundu, vopchal som sa dnu. Z úst sa im vydralo hlasné zaskučanie, akonáhle som im zmizol z dohľadu. Nasledovali ťažké kroky smerom ku stanu, v ktorom som sa teraz nachádzal.

Narýchlo som sa rozhliadol okolo seba a vydal som sa jedinou cestou, ktorá viedla čo najďalej od nich. V stane vládlo prítmie a v diaľke boli počuť hlasy ľudí. Nerozumel som im, ale mal som v pláne dostať sa k nim. V mojom biednom stave som túžil nájsť niekoho, kto by mi ozrejmil situáciu a povedal mi, kam sa podeli všetci tí ľudia. A hlavne, ten naničhodný Tobias.

Podľa okrúhleho tvaru a vysokého stropu, som sa musel nachádzať v stane, ktorý patril k cirkusu. Prechádzal som okolo techniky a malým skladom s pestrofarebnými kostýmami, keď som zočil drevený rebrík, ktorý viedol nahor za svetlom.

Vyštveral som sa po ňom a upaľoval v ústrety reflektorom, ktoré mierili smerom dole na hlavné javisko, odkiaľ išli aj tie hlasy. Chcel som dať najavo svoju prítomnosť a čosi zakričať, keď som zostal tupo civieť pred seba.

Podo mnou bola neuveriteľne hlboká jama a v nej niekoľko ľudí. Väčšina z nich nebola pri vedomí, iní sedeli skrčený pri jej stenách. Tak, aby ich svetlá neosvecovali. Aj z tej diaľky som si všimol, že sú v biednom stave a chvejú sa. Nevedel som, či od strachu alebo zimy. Pri každom zvýšenom hlase, sa ešte väčšmi skrčili a mne to bolo viac než len jasné. Boli k smrti vystrašení.

Keď som si uvedomil, že stojím nad nimi a ničím nekrytý, potichu som zahrešil. Zviezol som sa na zem, skryjúc sa za preventívne zábradlie. Dúfal som, že si ma nikto nevšimol. Nerád by som tým chudákom dole robil spoločnosť.

Započúval som sa do rozhovoru tých osôb. Jeden hlas mi bol veľmi povedomý. Keď som si ho konečne spojil s tvárou, ohromene som vypleštil oči. Nakukol som opatrne cez drevené tyče a moje obavy sa potvrdili. Bol to Tobias, kto hovoril.

„Ja som nič nespravil. Pustite ma von,” ozval sa tichý hlások z jamy.

Bol to Tobiasov hlas, v ktorom bol badateľný strach a čakal som, že sa za chvíľu rozplače. Nikdy som ho nevidel v takomto stave. Musel byť psychicky na dne a úplne zlomený. Čo preboha robili tým ľuďom?

Nad jamou stál muž s rukami v bok. Mal na sebe čierny kabátec, dlhý až po zem. Od reflektorov sa trblietal a vyzeral naozaj draho. Na hlave sa mu vynímal veľký čierny klobúk, ktorý mu zakrýval vrchnú polovicu tváre. Jednu ruku si položil na palicu, na ktorej vrchole bola ľudská lebka. Pôsobil sebaisto, rozhodne a nebojácne. Musel to byť principál. Doteraz som si myslel, že cirkus je farebný a rovnako tak, ako aj kostýmy vystupujúcich. Asi som sa mýlil...

„Ja som nič nespravil. Bla. Pustite ma von. Bla bla. Toto nemôžte. Bla bla bla,” prehovoril po dlhšom čase principál, snažiac sa napodobiť vystrašený hlas.

„Koho to zaujíma?” Pokračoval namosúrene, rozpažiac ruky. „Pozri sa, chlapče,” skúmavo sa zahľadel na nechty a s nechuťou pokračoval, „niekto musí platiť účty.”

„Úč-účty?” koktavo sa ozvalo z jamy.

Muž v čiernom prevrátil očami a vzdychol si. „Čo ste všetci tak sprostí!?” zakričal, až ľudia dole preľaknuto nadskočili.

„Väčšina cirkusov skrachovala alebo jednoducho musela skončiť. A prečo? Lebo nejakí ľudia proste odmietli dávať peniaze za to, aby videli zvieratá v klietkach. Tak, sme sa jednoducho prispôsobili a zvieratá dali preč. Potom sa im nepáčilo tamto a zase hento. Nakoniec návštevníkov bolo menej a menej,” odfrkol si a lenivo sa oprel o palicu.

„Našli sme, našťastie, riešenie,” zmĺkol na chvíľu. Musel navodiť dramatickú atmosféru, akoby čakal, že sa ho niekto z jamy na to spýta. Keď sa však nikto neozýval, pokračoval.

„Ľudia majú v sebe akúsi energiu. Niekde to popisujú ako dušu, či čo ja viem čo,” zašomral a s tvárou upretou na Tobiasa, sa opäť rozhovoril. „Je prekvapivo silná, až tak silná, že vďaka nej môže tento cirkus existovať. A dokonca sme mohli prisunúť aj zábavný park!” Nadšene zvýskol a následne mu nálada povädla, nakoľko sa tešil iba on.

„V skratke, vás všetkých potrebujem, aby ste mi odovzdali svoje duše alebo energie – nazvi to ako chceš.”

Z jamy sa ozvali vystrašené výkriky. Principál dačo zareval a ľudia v nej razom zmĺkli. Zdesene som vytreštil oči a telom mi prešla nová vlna strachu. Neveriaco som hľadel na uškŕňajúceho sa principála a snažil sa spracovať to, čo som pred sekundou počul. To proste nemohla byť pravda!

„Má to menšiu slabú stránku. Ale vážne len malú... Po tom, ako z vás odsajeme tú vec, tak vám na ruke zostane menšia jazva. Avšak, pomaly zmizne a vy môžete žiť svojim životom ďalej. Teda skoro,” vyceril zuby a rozrehotal sa. „Budete ako roboti, nič nebudete cítiť a nebudete schopní už nikoho milovať. Samozrejme nič z tohto, čo tu zažijete, si pamätať nebudete.”

„A vieš, čo je najlepšie?” odmlčal sa, načo opäť vytvoril dramatickú pauzu. Teraz sa nenechal znechutiť mĺkvym obecenstvom. „Budete sem chodiť znova a znova, platiť mi ešte väčšie peniaze. Takto sa robí biznis!”

Celý nadšený rozhodil rukami, čakajúc potlesk. Ten však neprichádzal, a tak znova prepadol do podráždenej nálady. „Dobre, to by stačilo. Zoberte niektorých k prístroju,” zavelil na znetvorených ľudí stojacich za ním.

„Už do smrti nebudem musieť platiť za energie a blbosti okolo toho. Vy,” ukázal na jamu a dodal, „vy mi ju vytvoríte.” Zlomyseľne sa začal chichotať a žmoliť si ruky.

„Skoro som zabudol.” Srdce mi vynechalo úder, keď sa pozrel mojim smerom, rovno do očí. „A hentoho sa zbavte. Počul toho priveľa,” povedal ľadovým hlasom iba tak mimochodom.

Ako o mne mohol vedieť?! Prebleslo mi mysľou. Zároveň som bol pripravený vziať nohy na ramená. Nebol som však dosť rýchly. Moje vnútornosti sa kŕčovito stiahli, keď som za sebou začul chechot. Otočil som sa a uvidel toho najohyzdnejšieho klauna na svete. Tmavá parochňa, ktorú mal na hlave mala svoje najlepšie roky dávno za sebou. Rovnako ako tie potrhané a špinavé handry. Oči mal doširoka roztvorené, úškrn od ucha k uchu a neustále mi kýval. Skamenel som od úľaku. Bol som v koncoch. Nemal som kam ujsť. Stisol som prestrašene viečka a prikrčil sa, očakávajúc útok.

Nič sa však nedialo, a tak som ich opatrne otvoril. V tej sekunde ma opäť zachvátila panika, pretože som sa znova nachádzal na horskej dráhe. Okolo mňa výskali a kričali ľudia, ako sa vozíky hýbali vo veľkej rýchlosti. Pozrel som sa vedľa seba a uvidel Tobiasa.

„To... Tobias? Čo sa stalo?”

„Nič sa nestalo. Všetko je v poriadku,” prehovoril neprítomne.

Spočinul som zrakom na jeho predlaktí, ktoré bolo posiate malými rankami. Srdce sa mi mimovoľne rozbúšilo a v hlave sa mi ozval principálov hlas. Po tom, ako z vás odsajeme tú vec, tak vám na ruke zostane menšia jazva.

Bol by som vyskočil z toho vozíka, nedbajúc na to, že som sa nachádzal v niekoľko metrovej výške. Prestrašene som sa na neho pozeral, zatiaľ čo on hľadel s falošným úsmevom pred seba.

Zrazu som sa prestal mykať a hýbať. Triaška ma úplne opustila a vyčistila sa mi myseľ. Pozrel som sa na svoje ruky a uvidel podobnú jazvu, ktorá sa pomaly hojila. Naposledy sa mi v hlave ozval hlas, ktorý som však už nevedel nikomu priradiť. Avšak, pomaly zmizne a vy môžete žiť svojim životom ďalej.

„Áno, všetko je v najlepšom poriadku,” prehovoril som bez záujmu a nasadil rovnaký úsmev, aký mal Tobias a všetci ostatní okolo nás.