Ozzy

Sedel som na streche vodárenského závodu a niekto si hasil cigaretu o moju ruku. Zrejme sa snažil upútať moju pozornosť, no ja som dokázal vnímať len ten otravný tlkot v hrudi. Kiežby neexistoval. Ukázal sa vždy v najnevhodnejšej chvíli. Napríklad keď ma Susan Moorová pozvala k sebe domov alebo práve teraz, keď sa ma Jack snažil presvedčiť , aby som skočil dolu. Aj keď sme sa poznali už jedenásť rokov, ani netušili, že mi amputovali nohu.( Aj preto som v lete odmietal ísť na kúpaliská a nosil som rifle celý rok. ) A, samozrejme, bojím sa výšok. To ma dokonca odradilo ešte viac. Povedať im niečo také som samozrejme nemohol. Už beztak si mysleli, že som čudák a sráč, ktorý sa bojí aj vlastného tieňa. A nepomohlo mi ani to, že som posledné tri roky intenzívne navštevoval posilku. Výsledok bol taký, že oni boli ako orechy, zatiaľ čo ja som podľa ich slov bol suchý. Avšak Lucy z vedľajšej triedy sa na tehličky na bruchu nesťažovala. Možno som bol suchý, no aspoň som v posteli mal babu. A tehličky. Najmä tehličky.

Medzitým, ako sa ma Jack snažil zhodiť zo strechy , Tobiasovi pípla správa. Nenávidím, keď si nevypne ten otravný piskot, ktorý sa mi zarýva do uší vždy, keď mu príde upozornenie.

„Jack, nechaj ho. Pozri tu,“ povedal a stále držal mobil, ktorý sa v jeho veľkých dlaniach strácal. Tobias mal len málokedy ten zvláštny výraz v tvári, ktorý ani neviem pomenovať. Naposledy ho mal vtedy, keď vypredali čokoládové proteínové tyčinky. Jack nadhodil rovnako zhrozený výraz. A až vtedy som naozaj vedel, že tentokrát nejde o „orechové záležitosti“.

Tobias sa dočítal, že zajtra je posledný deň. Posledný deň sveta predtým, než všetko živé i neživé zničí meteorit. Zvláštne. Tentokrát sa neozval žiadny tlkot srdca. Dobre, uznávam, že som tomu nedával veľkú váhu, predsa len, takáto správa obletela internet a celý svet už niekoľkokrát. No keď sa ozval miestny rozhlas a Jackovi a Tobiasovi začal mobil vibrovať ako šialený, uveril som.

Jack a Tobias rýchlo zišli dolu a rozutekali sa preč. Strach z nich len tak sršal a napätie sa dalo krájať. Ja som však stále sedel. Ako oparený. Paralyzovaný. Nie zo strachu. Ja som sa smrti nikdy nebál. Oveľa väčšmi som sa bál žiť.

Skôr som nechápal, že práve ja, obyčajný Ozzy Smith, s najtypickejším priezviskom a najnudnejším životom, keď nepočítam amputáciu nohy a to, že som bol raz uväznený v miestnosti s vrahom ( vtedy ešte vrahom nebol), sa dožijem konca sveta. Nie je to obdivuhodné? Ja si myslím, že áno. To nemôže povedať každý. A len málo kto môže povedať, že sa skutočne nebojí smrti.

Mesto podo mnou panikárilo. Hučali sirény a rozhlas každú minútu hlásil opatrenia, ktoré boli aj tak zbytočné. Zomrieme. Všetci. Aj tak. A je úplne jedno, či sa budeme skrývať doma, na ulici alebo v školskej telocvični hlava na hlave.

Je koniec, spamätajte sa, ľudia.