Prológ
Vyšla som z laboratória cez mohutné biele dvere, ktoré oddeľovali blok D od bloku C. Dlhé vlasy zopnuté v cope mi skákali z jedného ramena na druhé a ich červená farba žiarila na chodbe ako slnko. Rýchlym krokom som preletela cez oddelenie 25-C, ktoré sa zaoberalo pozorovaním a skúmaním mesiacov Uránu, a zamierila som rovno k pracovni môjho šéfa.
Jeho pracovňu ste mohli poľahky spoznať podľa veľkého zlatého nápisu na stene a dvoch znudených strážcov stojacich po oboch stranách dverí. Nosili čierne nepriestrelné vesty a za opaskom starú služobnú pištoľ M9. Kedysi ich používala americká armáda, ale keďže nespôsobuje také rozsiahle zranenie, ako moderné pištole, používajú ju aj naďalej.
Hliadka sa striedala dvakrát za deň, ale aj tak sa tam nudili a ich obľúbenou činnosťou bolo vykrikovanie urážok po okoloidúcich. Keďže do pracovne pána Blacka pracovníci vstupovali len veľmi zriedkavo, mali ešte horšiu náladu.
Zbadali ma takmer okamžite. Topánky na opätku jemne klopkali o podlahu, no v tom tichu to pripomínalo skôr trieskanie kladiva o stenu. Nižší strážca naľavo pobúchal kolegovi po ramene a ukázal na mňa. Ako na povel sa im pohľady stretli. Neunikol mi ani ich nepatrný úškľabok.
S hlasným povzdychom a založenými rukami, som zastala. Chvíľu sa nič nedialo a na moment som nadobudla pocit, akoby zastal čas. Nakoniec sa však muž napravo mierne pousmial.
,,Tak ako, doktorka Brennanová,” čítal mi z vizitky, ,, ešte vás nevyhodili?”
,,Potrebujem ísť za pánom Blackom.”
,,Ak to nie je vážne, tak sa môžete rovno otočiť,” usmial sa pre zmenu muž so slnečnými okuliarmi, ,, má veľa práce a neželá si byť vyrušovaný. Teda ak nie ste prostitútka”
,,Je to objav storočia,” zazrela som na neho , ,,a teraz ma pustite, potrebujem mu to oznámiť.”
Pozreli sa na seba a zvažovali moje slová. Nakoniec chlapík napravo prikývol a požiadal ma o kartičku, ktorú musel mať každý zamestnanec.
,,Čo je to za objav, doktorka?”
,,To je prísne tajné,” odpoveďou mu bola otrepaná fráza každého doktora.
Vrátil mi kartu, usmial sa a odstúpil. Vstúpila som do miestnosti sprevádzaná dvoma pármi podozrievavých očí. Vydýchla som si až keď sa za nimi zatvorili dvere.
Predo mnou sa objavila veľká biela miestnosť, osvetlená obrovským lustrom. Po bokoch sa čneli majestátne sklenené vitríny, siahajúce až po strop. Očarená touto nádherou som kráčala ďalej po tmavo červenom koberci, ktorý tlmil moje náhlivé kroky a po ceste som si prezerala žiarivé modely planét.
Moje kroky smerovali rovno k neveľkému drevenému stolu na konci miestnosti. Za stolom, na čiernej koženej stoličke, sedel David Black. Bol ku mne otočení chrbtom, ale keď som sa priblížila, zvedavo za mnou otočil hlavu. Pán Black bol vysoký vychudnutý muž s hustou šticou úhľadne vyčesaných čiernych vlasov. Mal ostré črty tváre, prísne čierne oči a orlí nos.
Potichu naznačil, aby som sa posadila. Odrazu na mňa doľahol strach a srdce sa mi divo rozbúchalo. Trasúce sa ruky oblapili stoličku, ktorú mi ponúkal a moje telo sa meravo usadilo na vyleštenú kožu.
Predklonil sa a ponúkol mi cukríky. Pokrútením hlavou som mu naznačila, že so sladkým nechcem mať nič spoločné.
,,Pane, prišla som za vami ohľadom projektu Nildon.”
,,Už ste to vyriešili?” spýtal sa.
,,Áno, pane,” od nervozity som sa pohrávala s okrajom kabáta, ,,konečne sme prišli na to, ako vytvoriť batérie také veľké, aby vydržali cestu tam aj naspäť s dostatočnou rezervou.”
Na jeho tvári sa objavil široký úsmev.
,,Je pripravená aj loď?”
,,Ešte nie, ale pracujeme na tom. O mesiac by malo byť všetko hotové.”
Pokrčil husté čierne obočie a oprel sa o stoličku.
,,Aj tak výborne, doktorka, práve ste bola povýšená,” naklonil sa bližšie ku mne, ,,a zariaďte aby bola loď pripravená na odchod do troch týždňov.”
,,Ale, pane, povedala som, že najskôr o mesiac...”
,,Myslíte, že to nezvládnete?”
,,Zvládnem to,” pristala som nakoniec, pretože opačná odpoveď by pre mňa znamenala okamžitú výpoveď.
,,Dobre,” zatváril sa spokojne, ,,uvidíme sa teda o tri týždne. Môžete ísť.”
Vtedy som ani len nepomyslela, že som sa práve zaplietla do nebezpečnej hry v ktorej pôjde nielen o môj život, ale aj o životy celej našej posádky lode Nildon.
