Prvá kapitola
Podstúpiť dobrovoľný vojenský výcvik bol vážne hlúpy nápad, najhoršie na tom je, že si to uvedomujem hneď ako som vkročila na pozemok vojenskej základne. Začínam rozmýšľať či som sa nezbláznila, keď som si sem poslala dobrovoľne prihlášku. Ja že sa mám naučiť prežiť v boji? Veď som taká lenivá, že si nedokážem sama nakúpiť, nie to vybehnúť von a dobrovoľne zabehnúť pár míľ. V posilňovni som bola dvakrát, raz som tam skončila pri čítaní knihy a ten druhý som sa otočila hneď ako som doslintala nad tým krásnym svalnatým bloňďákom. Keď si pomyslím, že každý deň budem absolvovať fyzické cvičenia je mi zle. A ten ukričaný vojak mi v tom absolútne nepomáha, nestíham vstrebať všetky informácie a už ma kdesi spolu s ostatnými vedie. “...tak to by bolo všetko, zajtra budíček o piatej čím sa oficiálne začína vás výcvik.” Dopovedal poručík Brown ako som sa neskôr dozvedela.
Doparoma, kde som sa to dostala, začínam byť zúfalá, všetci sú tu nadšení len ja tu postávam pri tej biednej posteli, ktorá sa na štyri mesiace stáva mojim jediným útočiskom. “Ahoj” z rozmýšľania ma vytrhla čiernovláska, ktorá vyzerala rovnako stratene ako ja. “Ahoj” čo iné sa dá odpovedať na tento nesmelý pozdrav. “Som Marttine, mám dojem, že rovnako ako ja ľutuješ svoje rozhodnutie prihlásiť sa sem. Čo ťa k tomu viedlo? Mňa stávka a tiež to, že mi všetci hovoria -vraj na to nemám- tak si hovorím prečo nie.” Páni príliš veľa slov na mňa, je o mne všeobecne známe, že medzi cudzími neplytvám slovami, no aj napriek tomu mám pocit, že s Marttine si budem rozumieť. ” Som Zoey a popravde sama neviem prečo som tu, asi som len chcela vypadnúť zo stereotypu, hlúpe však?” Mierne som sa pousmiala nad svojou hlúposťou a Marttine to zjavne tiež prišlo vtipné. Jej veci hodila na posteľ vedľa, čomu som bola vďačná. Bude fajn mať tu niekoho veď predsa len, štyri mesiace je dlhá doba. Pri vybaľovaní tých pár veci ktoré sme si mohli priniesť, som sa o Marttine dozvedela pár zaujímavých veci.
Páni, povie vám to dievča je pravý opak mňa, cez víkendy premetá, hádam, všetky podniky so slovami, že je mladá a musí si užívať. Súhlasím s ňou, avšak to neznamená že to robím tiež. Som čudný odvar človeka mám rada adrenalín, no aj napriek tomu sedím doma a nepodniknem nič zaujímavé, keby ste len vedeli ako jej závidím jej nebojácnosť a tiež že nemá lenivý zadok ako ja. Stretnutie toho dievčaťa predpovedá sľubnú budúcnosť a tiež to, že tu nebudem musieť tráviť voľný čas sama.
Nasledujúce dni budú pre mňa veľmi náročné hlavne čo sa týka výcviku, budem sa musieť premôcť nespočetne veľakrát. Budem musieť bojovať sama so sebou a so svojou lenivosťou. Podľa jedného múdreho človeka, najťažší boj je ten so samým sebou, mňa nasledujúce dni čaká takýto boj. Buď z neho vyjdem ako víťaz alebo porazený. V tomto prípade bude pre mňa prehra opustiť toto miesto pred ukončením výcviku. Dúfam, že sa to nestane. Išla som sem aby som tu našla samú seba aby som sa prekonala a okorenila môj nudný život. Snáď sa mi to podarí.
Nasledujúce ráno bol pre mňa boj, budíček bol tak ako povedali, o piatej. Zobudila som sa celá dolámaná, poviem vám táto posteľ nič moc. Hneď zhurta na zahriatie pár klikov a potom 2 kilometre okolo areálu, vraj taká oddychovka. Nevládala som už pri šesťdesiatich metroch, po štyristo som šla vypľuť dušu, nohy ma pálili, v papuli som mala sucho ako na Sahare, od únavy som takmer nevidela ale aj tak som musela pokračovať. Poviem vám je to náročnejšie ako som si myslela. Po rannej rozcvičke sme si dali sprchu. Nasledovala streľba a bojové umenie. Tu sa človek nemá čas nudiť nie to rozmýšľať. Večer som si unavená ľahla do sprchy, neschopná žiadneho pohybu. Všetko ma bolelo , cítila som sa ako by ma prešiel kombajn.
Nasledujúce dni neboli o nič lepšie, čo je však pozitívne, začínala som si zvykať a moje telo ma podporovalo, svaly si zvykli, takže keď nám ráno zahlásili opäť 2 kilometre neprotestoval som.
Výcvik pokračoval, každý deň sme sa naučili niečo nové. V niektorých veciach som sa našla v iných nie. To čo mi nešlo som po večeroch trénovala s Marttine. Za ten čas sme o sebe zistili mnoho zaujímavých veci, ale o tom potom. Dni sa míňali a s nimi sa blížil termín záverečných skúšok. Bola som uzlík nervov rovnako ako Marttine. Takže keď sme začali byť na seba nepríjemné, zabehli sme si pár kilometrov, čo uvoľnilo nahromadený stres a tak sa uvoľnila atmosféra. Posledný týždeň som rezignovala, bola som zmierená s akýmkoľvek výsledkom, hlavne aby sa nič zle nestalo. Veď predsa nešlo o život- teda aspoň som si to myslela. S Marttine sme si našli miesto o ktorom sme vedeli len my dve, mali sme tam tajné zásoby sladkosti, ktoré poslali Marttine rodičia a známy. Dlhé večery sme si krátili jedením sladkých tyčiniek Snickers a rozprávaním o všetkých trápnych momentoch z našich životov. Poviem vám nebolo ich málo, niekedy sa sama čudujem ako dokážem vytvoriť trápny moment aj tam kde sa nedá, príde mi to ako vtipný dar od Boha, poviem vám to je ale vtipálek.
Tento výcvik mi toho dal veľa, hlavne som sa opäť našla a začala si uvedomovať, že život ktorý som žila nebol nič pre mňa. Nech dopadnú záverečné skúšky ako chcú, po tomto výcviku sa začnem sústrediť na veci, ktoré si pre mňa dôležité a konečne začnem myslieť aj na seba. Dúfam, že mi to vyjde, držte palce!










