Prológ
Vysoká, štíhla postava muža v dvadsiatich rokoch sa otrávene predierala cez husté krovie, v ktorom sa tu a tam o jeho čierny kabát zakvačili dlhé konáre lesných ostružín. Ignorujúc škrabance, ktoré zanechávali na jeho rukách sa ponáral hlbšie do húštiny. Jeho bledá tvár sa zmraštila znechutením zakaždým, keď zacítil ako sa jeho nohy topia v špinavej vode, ktorá mu natiekla do jeho lesklých čiernych topánok. Mal ich na sebe po prvý raz a cítiac ťažké blato, ktoré sa mu na ne lepilo a spomaľovalo tak jeho kroky si bol istý, že aj posledný.
Po chvíli sa zastavil a s hlbokým povzdychom sa porozhliadal okolo seba. V časoch ako bol tento naozaj nenávidel svoju prácu. Keby jeho minulé ja vedelo, čo všetko to obnáša, istotne by si to rozmyslelo. Alebo to vedelo? Rýchlo zatriasol hlavou v snahe zahnať tú myšlienku. Musí sa sústrediť. Čím skôr splní úlohu, tým skôr bude môcť toto miesto opustiť.
„Kde dofrasa je?“ zašepkal a jeho ústa pri tom opustil obláčik bieleho dymu. Nervózne vopchal ruku do vrecka kabáta a vytiahol z neho strieborný kompas. Blikajúca červená ručička, ktorá svojou žiarou osvetľovala tmavú noc, mu naznačovala, že je na správnom mieste. To, na čo ale ručička ukazovala okolo seba nevidel.
Unavene privrel oči, zaklonil pri tom hlavu a započúval sa do ticha, ktoré okolo neho panovalo. O desať metrov ďalej od neho zapraskala halúzka.
„Mám ťa,“ pošepol, keď znova otvoril oči a na jeho perách sa objavil spokojný úsmev.
Dlhými krokmi sa hnal za zvukom, až kým mu cestu neskrížil obrovský kmeň spadnutého stromu.
„Vylez! Viem, že si tu,“ povedal sebavedomím hlasom očami hľadiac na strom, spoza ktorého hneď na to vykukla bledá tvár plná krvavých škrabancov a tmavých modrín.
„K-k-kto ste?“ zakoktala tvár. Patrila mužovi so strapatými tmavohnedými vlasmi, ktorého doširoka otvorené oči vyplašene behali po okolí.
„Volajú ma Osmička. Prišiel som vás vyzdvihnúť. Ocením, ak preskočíme zbytočné otázky a budete ma nasledovať,“ prehovoril odmerane. Znova sa zadíval na kompas a čosi na ňom v rýchlosti stlačil.
Vystrašený muž mu venoval nedôverčivý pohľad.
„Chcete tu ostať naveky sám?“ opýtal sa s povzdychom Osmička.
Muž mu neodpovedal. Namiesto toho len otočil tvár plnú obáv k zemi. Sledoval to miesto akoby sa nevedel rozhodnúť, či je opustiť ho správne.
„Tam vás zakopali?“ pokračoval Osmička pokojným hlasom, načo sa muž strhol a jeho spodná pera sa začala triasť.
„V-vy to viete?“ zahabkal.
Na Osmičkinej tvári sa objavil súcitný úsmev. „Zomreli ste desať metrov odtiaľto. Sledovať to, ako sa zbavujú vášho tela muselo byť pre vás ťažké,“ prehovoril, načo sa z mužových očí vyvalili prúdy slz.
„Nebojte sa. Postarám sa o váš bezpečný presun.“
„A-ale ja...“ protestoval muž.
„Ľudia vás nevidia. Mimo toho, do tejto časti lesa nikdy nikto nechodí. To, že tu ostanete vám nijako nepomôže,“ oponoval Osmička stoicky pokojný hlasom.
Keď sa však zdalo, že muž aj naďalej váha, znova si povzdychol.
„Verte mi. Ak tu ostanete, čaká vás niečo oveľa horšie ako smrť, ktorou ste si prešli.“ Keď to vyslovil, z jeho hlasu naskakovali zimomriavky a jeho oči odzrkadľovali desivú prázdnotu.
Muža to vyľakalo a intuitívne pred Osmičkou cúvol.
„K-kto ste?“ vyjachtal.
Osmička z muža nespúšťala oči a pomalými krokmi sa k nemu približoval.
„To predsa viete,“ uškrnul sa napokon vychutnávajúc si pohľad na chvejúceho sa muža. Miloval ten chvíľkový pocit moci, ktorý mu zabezpečoval ich strach.
Ak by to bolo možné, mužova tvár by v tej chvíli istotne zbledla ešte väčšmi.
„Zanechajte svoje obavy aj túžbu po pomste. Iba tak vás budem môcť odviesť na miesto, kde si budete môcť konečne v pokoji oddýchnuť,“ pokračoval, tentoraz už mäkšie.
Muž znova váhavo prešiel pohľadom na udupanú hlinu, no nakoniec prikývol.
„Výborne!“ zvolala nadšene úľavou Osmička.
„Sľubujem Vám, že to nebudete ľutovať. Nech sa páči!“ povedal a rukou ukázal mužovi smer.









