1
Znova som skontrolovala mobil a prekrútila očami keď som si tam našla ďalšiu správu. Už hodinu prelietavam ulicami Londýna, pretože mám posledný týždeň na dokončenie knihy a všetka inšpirácia sa vyparila. Moja kamarátka Grace z bytu odvedľa mi za poslednú hodinu poslala asi desať správ s otázkami typu Žiješ? Nezavreli ťa? Nespíš?, pretože povedzme si úprimne asi nie je celkom zdravé jazdiť unavená autom o jedenástej v noci kvôli nedostatku inšpirácie.
Zastavila som v štvrti Hampstead, vzala mobil do ruky a naštvane ťukala do mobilu. Bruškami prstov som si pomasírovala spánky a znova dupla na plyn. Spomalila som vo chvíli ako som zahliadla chlapa v šiltovke obklopeného bandou, možno šiestich veľkých mužov. Chlap bol od nich vyšší a nevidela som mu do tváre, no nie som hlúpa aby mi nedošlo čo sa deje alebo čo by sa mohlo stať.
Dráma. Dráma. Dráma. Konečne.
Pristavila som hádam dva metre od nich, stiahla okienko, priložila si mobil k uchu a začala nahlas rozprávať. Za iných okolností by som sa pri nich bála pristaviť, no práve teraz som v sebe mala toľko adrenalínu, že by ma dokázali prehovoriť aj na bungee jumping.
„Áno, štvrť Hampstead. Všetci majú oblečené čierne mikiny a na hlavách kapucne. Nevyzerá to ako priateľské stretnutie. Mohli by ste sem niekoho čím skôr poslať? Nerada by som bola svedkom vraždy."
V sekunde ako započuli môj hlas sa obrátili mojim smerom a ja som sa autom znova priblížila bližšie. Šesť párov očí na seba zhrozene zazerali, až napokon jeden z nich povedal niečo tomu v šiltovke a zdúchli preč.
Som hrdina. Som hrdina. Hah.
„Si v poriadku? Potrebuješ zviesť?"
Pristavila som ku neznámemu a konečne sa mu zahľadela do tváre. Pár zelených očí, ktoré by každý spoznal. Niekoľko sekúnd na mňa nedôverčivo hľadel až napokon potriasol hlavou, obišiel auto a sadol si na miesto spolujazdca.
„Ukradli či ublížili ti nejako?" spýtam sa keď si zapasuje pás.
„Oni, ehm, mali nôž a chceli peniaze. Ďakujem za záchranu. Veľmi si to vážim. Skutočne."
„Žiaden problém. Som Zoja, len tak mimo to."
„A ty si?" spýtam sa s úsmevom a moja otázka ho očividne prekvapí, pretože na mňa ticho hľadí až napokon vydýchne a konečne odpovie.
„Harry."
„Pekné meno." poviem a škerím sa od ucha k uchu, no on neodpovedá, len sa usmeje a pozerá von oknom.
„Predpokladám, že máme namierené na policajnú stanicu, však?" pýtam sa a on kývne hlavou. Prečo so mnou nekomunikuje, dočerta?
„Nie som slepá a pravdepodobne si z toho incidentu poriadne vyvedený z miery. Ehm, ja v tejto štvrti nežijem, preto neviem kam mám vlastne ísť tak, čo by si povedal na to ak by si mi s tým pomohol?"
„Oh, jasné. Prepáč. Najrýchlejšia cesta bude ak pôjdeš po Frogonal Lane. Na štvrtej odbočke doprava a potom celý čas rovno."
Kývnem hlavou a zívnem si. Z rádia sa ozve pesnička Sign of the times a ihneď očkom skočím na Harryho, ktorý ale nevyzerá, že by vnímal čo sa okolo neho deje. Oči ma privreté a zrýchlene dýcha. Bože. Musí z toho byť riadne vkeli.
„Túto pieseň zbožňujem! A čo ty?" vykríknem a zvýšim hlasitosť.
Konečne otvorí oči, spýtavo na mňa hľadí a keď konečne pochopí, len sa znova usmeje a zašepká: „Ďakujem."
„Takže, čo robíš vonku tak neskoro?" spýta sa a stíši hudbu.
„Mám vo zvyku premávať sa po uliciach ak nemám inšpiráciu na písanie. Kamarátka ma nechcela pustiť z bytu, no trvala som na svojom a myslím, že som urobila dobre."
„Si spisovateľka?"
„Tak nejako." Odpoviem neurčito a sústredím sa na cestu.
Po zhruba šiestich minútach parkujem pri policajnej stanici a vypínam motor.
„Azda by si mala ísť so mnou." povie neisto a obzerá sa vôkol seba. „Bola si pritom, možno budú potrebovať tvoju výpoveď."
„Dobre. Len neviem, či to bude potrebné. Nikdy som nič podobné neriešila."
„Ja áno. Podobný scenár sa odohral pár rokov dozadu. Išiel som v noci domov a prepadli ma. Tiež s nožom. Odvtedy sa to nestalo. Až dodnes." Zahľadí mi do očí a roztržito sa usmeje.
Počula som o tom. Písalo sa o tom všade na internete a neskôr o tom rozprával v nejakej šou. Nedokážem si predstaviť, že by sa to stalo mne. Pravdepodobne by som spanikárila na toľko, že by som sa nechala zabiť. Pochybujem, že by som bola rovnako statočná ako dnes. Mala som v sebe mimoriadne množstvo adrenalínu, ktorý pomaly vyprcháva a cítim sa z toho na nič.
„Si v poriadku?" pristúpi bližšie a chytí ma za zápästie.
„Cítim sa akosi slabo."
„Vyprchal z teba adrenalín." Prikývnem a on sa obzerá po aute. „Nemáš tu nejaké cukríky? Možno by ti pomohli."
Po desiatich minútach a piatich zjedených Schoko bons som sa konečne dostala z auta. Grace som poslala krátku správu o tom, že sa zdržím a všetko jej vysvetlím ráno.
Na policajnej stanici bolo mĺkvo. Harry išiel nahlásiť náš príchod a trvalo len niekoľko sekúnd, kým sa spoza dverí vyrútil chlap v uniforme.
„Pán Styles." oslovil ho a očami ma skúmal. Pomrvila som sa na mieste a rozpačito sa pozrela Harryho smerom.
„Poprosil by som vás o diskrétnosť." povedal mu načo som vypúlila oči a v duchu som dúfala, že toho policajta pozná. V skutočnosti som tušila prečo to povedal. Naposledy trvalo len tri dni čo sa o tom dozvedeli média. Zjavne ma do toho nechce zaťahovať čo je v skutku milé.
Čo by o mne vlastne napísali?
Harry Styles prišiel podať výpoveď v spoločnosti, mladého neznámeho dievčaťa.
A bum. Všetky sociálne siete by sa snažili prísť na to, kto je to neznáme dievča, ktorá o neskorej hodine sprevádzala ich miláčika Harryho Stylesa na policajnú stanicu.
Kamarátka? Priateľka? Milenka?
Oboch nás vzal so sebou do kancelárie, kde sme spísali výpoveď a po polhodine sme znova sedeli v mojom aute.
S Harrym sme celú cestu k nemu domov mlčali, hoci Harry sa párkrát ozval, len kvôli upozorneniu, ktorým smerom mám ísť. Na hodinkách svietilo 1:00, keď som pristavila pri gigantickom bielom dome. Harry sa odpútal, chytil kľučku a išiel vystúpiť, keď vtom sa znova oprel do sedadla a pohľad zabodol rovno do mojej tváre. Preglgla som a čakala čo sa bude diať.
„Chcem aby si tu prespala."
Preboha.
Vypúlila som oči, čo si ihneď všimol a rozosmial sa.
„Je neskoro a spomínala si, že tu nebývaš."
„To je v poriadku. Zvládnem to."
„To nebola otázka." Povedal vážne, no oči prezrádzali, že žartuje. „Bol by som za totálneho snoba, ak by som ťa teraz nechal šoférovať domov. Ak by to bolo naopak nespustil by som z teba oči, až kým by sa za tebou nezavreli dvere."
Preboha.
„Nemyslíš si hádam, že ťa nechám odísť len tak. Dnes si ma takpovediac zachránila. Niekoho takého nemôžem nechať ísť."
Spamätaj sa Nela. Tiež je to človek. Len človek.
Celá zahanbená a rozcítená som nakoniec prikývla a spolu sme vystúpili z auta. Ak po tejto noci nedostanem inšpiráciu, tak som skončila na plnej čiare. Moje osemnásťročné ja by skákalo od radosti, no moje terajšie ja je celé roztržité. Ak by sa ma niekto snažil presvedčiť o tom aký skvelý zážitok si z dnešného vecěra odnesiem, nikdy by som mu neverila.
Vošli sme do záhrady cez veľký múr a privítal nás malý čierny psík.
„Panebože! Nevedela som, že máš psa."
„Média nevedia všetko." Povie veselým hlasom a pokrčí plecami.
„Nesledujem ťa, Harry."
„Vážne? Pretože to môžem rýchlo skontrolovať." Ozve sa a z vrecka vytiahne mobil.
„Teda, sledujem, no nie som šialená fanúšička."
„Oh." Ozve sa sklamane a malého chlpáča škrabká za ušami.
„To vyznelo hnusne. Som tvoja fanúšička, len bez teba dokážem žiť. A k môjmu šťastiu mi o tebe netreba vedieť všetky nepodstatné informácie."
Dopoviem a cítim, že sa červenám až na ušiach.
Dom vyzerá vo vnútri rovnako úžasne ako vonku. Obývačka je krásne zariadená a neviem prečo, poteším sa keď si uvedomím, že je zariadená do svetlých farbách. Rovnako ako všetky miestnosti.
Harry na chvíľu zmizne, no vzápätí sa objaví s fľašou vína.
„Dáš si?"
„Chceš ma opiť?"
„Samozrejme." povie s úsmevom.
„V tom prípade si rada dám."
Zrazu mi nevadí, že je niečo po druhej a som v cudzom dome s cudzím mužom, ktorý je až nezákonne krásny. Tekutina z fľaše ubúdala a napätie, ktoré som cítila bolo razom fuč.
Keď sme tancovali po veľkej chodbe, už sme neboli tými istými ľuďmi, ktorí sa stretli. Pri prvom bozku som sa cítila ako padajúci lístok a po vkročení do jeho najosobnejšej zóny ma vietor zavial vysoko do výšok.
Vo veľkej miere k tomu dopomohla prázdna fľaša vína a myšlienky na škaredý zážitok. No krajšie je myslieť si, že to všetko sa dialo kvôli vzájomnej chémii a úprimnému pochopeniu.
