Diablove nevesty
Share with your friends
Customize readability

Diablove nevesty

All Rights Reserved ©

Summary

Pre posádku záchranného vrtuľníka to mal byť celkom obyčajný zásah. Správne - mal. Po prílete na miesto nachádzajú vážne doráňanú mladú ženu. Marc si už po roku práce zvykol na všetky tie nepríjemné scény, no táto je iná. Je horšia než tie predtým. A čím? Zranenia na ženskom tele v ňom vyvolávajú nepríjemné záchvevy rozpoznania. Pohltený vlastným záujmom sa vrhá do vyšetrovania, ktoré ho môže stáť život. Hrať sa na mačku a myš so sériovým vrahom nikdy nie je dobrý nápad. Dokáže nájsť vraha a zistiť pôvod vlastných pocitov? Rozlúšti najdôležitejšiu otázku - kto je vrah? ***** Za nádherný cover ďakujem úžasnej @ArtemisCP. © 2020-2021

Status
6yrs ago
Chapters
2
Rating
n/a
Age Rating
16+

Prvá kapitola

Nočná zmena sa pomaly chýlila ku koncu. Čas sa nepríjemne vliekol pre trojicu jediných ľudí v celej budove. Doktor varil kávu pre šesť osôb, hoci v malej spoločnej miestnosti sa nachádzali len traja, zdravotníčka si prezerala svadobné katalógy a pilot s vyloženými nohami hral Plague Inc. Všetci traja hľadeli na svet opuchnutými očami, ktoré len s ťažkosťami držali otvorené.

„Za hoďku končíme,“ oznámil Marc celkom zbytočne. Pretrel si tmavé oči a vypol svoj telefón. Vložil si ho do vrecka a v duchu odpočítaval sekundy. Nikdy sa netešil domov, no zažil nepríjemnú noc. Únava ho zmáhala už od polnoci, no za celých osem hodín nezavrel oči ani na minútku. Nedokázal si vtedy predstaviť nič príjemnejšie, než poriadny spánok v jeho mäkkej posteli.

Základňou sa ozval hlasný zvuk. Pôsobil na jeho unavenú hlavu ako kladivo. Nič však nemohol urobiť, aby ho vypol alebo zrušil. Najhoršie naňho pôsobil jeho význam. A vôbec nešlo o ranný budíček alebo oznam ukončenia ich služby.

Marc zaúpel. Venoval hodinám ešte jeden rýchly pohľad, celkom pochyboval, že za tých úbohých tridsať minút zvládnu úspešne ukončiť zásah.

***

Pristáli na lúke neďaleko Lookout Peaku. Už pri svojom nešikovnom pristávaní na mierne šikmej úzkej ploche uprostred lesa si všimol človeka. Alebo skôr turistu. Jeho jediné myšlienky sa točili len okolo neho: kto vôbec chodí na túry v jeseni?

Každý z tímu vedel, čo má robiť, aj Marc poznal svoju úlohu. Počkal, kým sa rotory prestanú točiť a sám vystúpil, pobral sa k zadnej časti helikoptéry a vytiahol nosidlá. Kým ich zaniesol k zranenému, napočítal do desať. Obvykle ich volali len k vážnym zraneniam, musel sa obrniť voči čomukoľvek, čo uvidí. Nakoniec však sám musel uznať, že ktokoľvek sa vyberie na túru v tomto období a v takejto zime, si o to priam koleduje.

Obláčiky pary mu stúpali od úst a letecký overal pod koženou bundou ho nedokázal dostatočne zahriať. Pristúpil k zvyšku svojej posádky a kľakol si na zem k zranenej žene.

Nosidlá položil vedľa nej, venoval jej len krátky pohľad a oči znova odvrátil. Rýchlymi pohybmi sa pokúšal rozviazať popruhy. Zastavil sa v pohybe a stočil na ňu pohľad. Zdalo sa mu akoby toto už raz videl, jeho myseľ mu však nedokázala vyvolať celé spomienky. Spôsobilo mu to len bolestivý pocit vnútri hrude. Dievča bolo celkom nahé, telo jej pokrývali hlboké rezné rany, predovšetkým po celom obvode paží a nôh. Nezostal jej ani jeden necht na rukách a celé dielo skazy zavŕšili vypálené značky na jej krku a hrudi.

Marcovi sa zrýchlil dych, srdce tĺklo ako splašené a dlane mu aj napriek nízkej okolitej teplote zvlhli. Prečo sa mu zdalo, že niečo také už videl? Akoby mohol? Práve sa díval na obeť ohavného zločinu, niečo také by si pamätal. Alebo snáď nie?

Potriasol hlavou. Pohľadom nachvíľu zablúdil ku kolegom. Jay urobil to isté a ich pohľady sa stretli. Marc sa rýchlo odvrátil. Nemohol dopustiť, aby si Jay čokoľvek všimol.

„Mohli by ste nám pomôcť?“ opýtal sa doktor turistu, ktorý postával kúsok obďaleč. Marc k nemu znova presmeroval svoj pohľad. Jay už venoval plnú pozornosť svojej pacientke a kolegov prevažne ignoroval.

„Na tri?“ opýtal sa Marc. Štyri páry rúk preložili zranené telo na nosidlá a preniesli ho do vrtuľníka.

„Čo sa jej stalo?“ vyzvedal turista. Nedovoľoval Marcovi prejsť k jeho dverám, ohrozoval svojim správaním život ich pacientky. Čo by mu asi Jay urobil, keby zomrela? Turistu by z toho určite nevinil, aj keď sa pýtal hlúpe otázky. Marcovi sa pomaly zatvárali oči, potreboval kávu a navyše zase robil nadčas, pravdepodobne platený len smiešne zanedbateľnou sumou, za ktorú by si ani v lacnom fast foode nič nekúpil.

„Išla sa prejsť do lesa, nahá... a... a... napadol ju medveď!“ Prevrátil očami a snažil sa toho otravného chlapa obísť.

Otvoril dvere a naskočil dnu. V zavretí dverí mu zabránila cudzia ruka. Otočil sa opäť na toho otravného chlapíka. V duchu si hovoril, že IQ toho úbožiaka musí byť jednociferné, a preto by nemal byť protivný.

„Bude v poriadku?“

Marc privrel oči a počítal do päť. Prešiel si rukou po tvári, pomasíroval si koreň nosa a znova sa obrátil na toho idiota. Opakoval si všetky dôvody prečo by nemal byť protivný alebo sarkastický, no v momente, keď zazrel jeho výraz, išla každá kvapka logiky bokom. „Ako to mám, sakra, vedieť? Poviem vám len, že kým sa tu my dvaja vybavujeme, môže zomrieť a potom to bude len vaša vina.“ Chytil jeho ruku a odstrčil ju. Kým sa muž stihol spamätať, zabuchol dvere. Zvesil z háčika svoju prilbu, nasadil si ju a zapojil rádiové zariadenie.

Zapol motory, a kým sa rotory roztočili naplno, ohlásil sa centrále. Keď vzlietal, všetky nepríjemné pocity sa akoby na čas stratili. Existoval len on a jeho nekonečný nebeský svet. Upokojil sa, hoci si stále uvedomoval, že to prehnal.

Hladko pristál na streche Fakultnej nemocnice Salt Lake City. Marc vypol motory, no helmu si nezložil. Zavrel oči len na krátku chvíľu, no nezaspal by ani keby skutočne chcel. Pred očami sa mu ukazovali jej zranenia. Obrazy sa akoby menili. Akoby už ani nevidel tú istú ženu. Miatlo ho to.

Doteraz neotvorené dvierka sa otvorili a cudzia ruka ho potiahla von. Ocitol sa tvárou v tvár s Jayom. Jay ho držal za golier, no pustil ho, keď stáli obaja na rovnej zemi. Marc zdvihol ruky v obrannom geste. Pokúsil sa usmiať, no na tvári sa mu sformovala skôr akási grimasa.

„Si normálny? Ako vážne, Marc, čo je to s tebou?“

Marc sa musel veľmi ovládať, aby neprevrátil oči. Ruky spustil pozdĺž tela a prekrížil si nohy v členkoch. Prečo presne toto nečakal? Jasné, porušil pravidlá, ale ten chlap sa ho pýtal na veci, ktoré nemohol, logicky, vedieť, bránil mu v práci! To sa Jay, očividne, rozhodol ignorovať.

„Sakra, Marc, ty si dobrý chalan a kolega a strašne dobrý pilot a ja nechcem, aby ťa vyhodili.“ Jay odstúpil o kúsok dozadu. Hľadel na Marca skoro až starostlivo a Marc jasne vedel, že zachytil pocity v jeho pohľade.

Marc si sadol so dvierok. Prekrížil si ruky na hrudi a stlačil pery do úzkej linky.

Jay si pretrel tvár, na chvíľu sa odvrátil. Keď sa znova pozrel Marcovi do očí, na perách mu hral ľahký úsmev. Sklonil sa a tvár mal len kúsok od Marcovej. „Sme kamaráti, veď vieš, môžeš mi povedať všetko.“

Marc zdvihol jedno obočie. Položil ruku na Jayovo rameno a výraz jeho tváre sa zmenil na nepríjemný úsmev. Takúto debatu už spolu viedli niekoľkokrát, no ani raz to nedopadlo podľa doktorových predstáv. „Rád by som si tu s tebou spravil krúžok terapie pre prepracovaných pilotov, ale blokujeme plošinu a Anita asi zaspala a pomaly začala vrastať do sedačky.“

Jay pokrútil hlavou, no nepokračoval v rozhovore. Prešiel kúsok dozadu a nastúpil si zadnými dverami. O chvíľu na to sa však ocitol vedľa Marca a len mykol plecami. Usmial sa a Marc sa pokúsil o to isté. Jayovi síce hovoril veľa, no so svojimi pocitmi sa mu nezveroval.

Marc ľahko vzlietol, uvoľnil sa. Plne sa sústredil len na vykonávanie svojej práce, hoci by to, pravdepodobne, dokázal aj so zavretými očami.

„Keď už teda neblokujeme dráhu a Anita nevrástla do sedačky, povieš mi o svojom trápení?“ opýtal sa Jay. Marc k nemu na sekundu otočil tvár. Ruky mal vo vreckách, na perách mu stále hral ľahký úsmev, keď sledoval s akou ľahkosťou Marc pilotuje.

„Za prvé: je to plošina alebo heliport, ak chceš byť až tak presný, na dráhe pristávajú lietadlá. A za druhé: nie,“ odpovedal Marc. Snažil sa odvrátiť pozornosť od Jayovho návrhu. Keby sa chcel rozprávať o svojich pocitoch, zaplatil by si skutočného terapeuta.

„Mal by si mu to povedať, lebo ti nedá pokoj,“ radil mu Anitin znudený hlas. Marc sa strhol, nečakal, že sa ozve. Áno, počuť ich mohla, ale obvykle ich nechala, nech sa hádajú sami.

„Díky za podporu, An.“

„Nemáš za čo, M.“

Marc urobil oblúk a pristál na základni. Kolegovia tam už určite čakali, možno ho to zachráni. Zložil si prilbu a zavesil ju na háčik... ktorý aj s prilbou skončil na jeho kolenách. Povzdychol si a vystúpil. Prešiel po boku helikoptéry a smutne sa usmial na oškrabaný lak a lyžiny, ktoré držali už len silou vôle. Nedivil sa, tá helikoptéra pamätala ešte aj začiatok prevádzky a zažila dve havárie, po ktorých ju len znova poskladali a tvárili sa, že spĺňa bezpečnostné predpisy. Aspoň tak mu povedali v jeho prvý deň, hoci o tom čiastočne pochyboval.

Zamieril do priľahlej budovy, rovno do kancelárie šéfky. Vošiel dnu bez zaklopania, nepozastavil sa nad prítomnosťou dvoch neznámych ľudí, oprel sa o zárubňu dverí a odkašlal si. „Hlásim ukončenie zásahu a takisto ťažké straty. Tentokrát to neprežil vešiak na prilbu na strane pilota a ľavá lyžina je uvoľnená... tá helikoptéra to už asi má za sebou.“ Zotrel si imaginárnu slzu, potiahol nosom a priložil si ruku na hruď.

„Pôjdem tú smutnú správu oznámiť kolegom.“ Odlepil sa od zárubne a s úškrnom sa pobral za ostatnými. Zívol, ponaťahoval si ruky a vďačne prijal studenú kávu. Hodil sa na stoličku a odpil si.

„Čo sa pokazilo dnes?“ Pilotka posádky číslo jeden si odhrnula dlhšie konce ryšavej ofiny od úst, než sa napila. Opierala sa o stôl a pozornosť zameriavala na Marca.

Marc sa len uškrnul. Dnes to nebolo až tak zlé. Bez háčika na prilby sa zaobídu. Môžu ho tam pripevniť aj svojpomocne – sekundovým lepidlom. Horšia situácia nastávala s lyžinou, Marc sa ju tam snažil upevniť už mnoho ráz, bezvýsledne. Najväčšie obavy mal asi zo zadného rotora a jeho poškodenej lopatky. Vďaka takejto malej závade mohli ísť ľahko k zemi, každý skúsený pilot by sa toho obával. Marc však nemal na výber a musel stále lietať s poškodeným rotorom.

„Prilbu máš niekde na zemi.“ Znova si odpil studenej kávy. Chutila ako blato. Pil ju len kvôli kofeínu, nutne ho potreboval. Okolo ramien sa mu obmotala cudzia ruka, na čo sebou pilot trhol a vylial na seba zvyšok blatovej kávy. Povzdychol si a pozrel sa na toho opovážlivca, ktorý si dovolil bez upozornenia narušiť jeho osobný priestor. Akoby na to už nebol zvyknutý.

Jay sa na neho vyškieral, pozdvihol pohár akoby mu pripíjal na zdravie a odpil si. Tváril sa statočne, hoci aj on skrivil tvár nechuťou. Marc doteraz nechápal, ako tento človek dokázal pokaziť kávu, ale zachrániť človeka. Išlo to úplne pomimo jeho chápanie a vôbec tomu nepomáhali Jayove schopnosti uvariť všetko okrem kávy.

Marc sa odtiahol práve v momente, keď sa dvere na kancelárií otvorili a vyšli z nich traja ľudia. Šéfka mu venovala nepekný pohľad, robievala to vždy, keď ju vyrušil pri niečom dôležitom.

Postavila sa pred svojich podriadených a jej hostia za ňu. Usmiala sa a rukou pokynula k dvom ľuďom za ňou. „Toto sú agenti Barlowová a Carpenter. Sú tu kvôli poslednému zásahu. Zásahu sa zúčastnila druhá posádka, doktor James Washington, zdravotníčka Anita Burtnová a pilot Marcus Reynolds,“ predstavila obe strany.

Marc sa znova zahľadel do prázdneho hrnčeka. Hnusná káva je vždy lepšia ako žiadna káva.

Cítil na chrbte nepríjemné zimomriavky. Zdvihol hlavu a jeho pohľad sa stretol s pohľadom toho agenta. Marc doslova vynaložil nadľudské úsilie, aby mu neukázal prostredník.

„My ostatní sa zatiaľ zájdeme pozrieť na nahlásené škody na vrtuľníku.“ Šéfka im podržala otvorené dvere. Marc si posmešne odfrkol. O ľavej lyžine už musela vedieť a na ten vešiak sa určite nedá pozerať dlhšie, ako päť minút. No bola to jej výhovorka, keby ju vymýšľal on, určite by to aspoň dávalo zmysel.

Odložil svoj prázdny hrnček a prekrížil si ruky na hrudi. Trojica z prvej posádky vyšla von a zavrela za sebou dvere.

Agentka Barlowová podišla trochu dopredu a milo sa na nich usmiala. Marc si ju premeral, nepôsobila ako „kreatúra z FBI ani podobnej skupiny kreténov“. Hnedé vlasy si začesala do jednoduchého drdolu, aký nosievala jeho mama, aj bez vysokých podpätkov jej do jeho výšky nechýbalo až tak veľa a vďaka vráskam okolo očí a úst spoznal, že sa často smeje.

„Chcem vám len dopredu povedať, že vás z ničoho nepodozrievame,“ začala. Jej kolega súhlasne prikývol, pričom neodtrhol pohľad od Marca. Len keby sa mu radšej díval do očí.

Marc nikdy nevidel takých rozdielnych ľudí. Kým ona pôsobila milo, priamo vyžarovala energiu milujúcej matky, on mu skôr pripomínal pedofila lákajúceho deti na cukríky. Aspoň to mu hovoril prvý dojem. Obaja agenti mohli mať asi štyridsať až štyridsaťpäť rokov, teda asi o polovicu viac než on. Agent Carpenter nevyzeral na svoj vek až tak zle, v krátkych svetlých vlasoch sa mu zatiaľ objavilo len minimum šedín, vysoká postava by v normálnych ľuďoch vzbudzovala rešpekt. V normálnych ľuďoch, to sa Marca netýkalo.

Marc zdvihol ruku, no nečakal, kým ho vyzvú, aby hovoril. „Mám dve otázky. Prvá: prečo ste vôbec tu? A druhá: nemusia agenti prejsť nejakými psychotestmi? Váš kolega vyzerá, že sa mu to asi nepodarilo. Jeho pohľad je dosť nepríjemný.“

Jay štuchol Marca do boku a ten len prevrátil oči. Anita vstala z miesta a prešla vedľa neho. Položila mu ruku na plece a zamračila sa na agenta.

Agentka sa pozrela na kolegu a venovala mu nesúhlasný pohľad. Potom sa znova otočila na nich. Už sa neusmievala, hlavu nakláňala doprava a ruky mala spojené pred telom.

„Čo si o tom myslíte?“

Marc sa zamračil. Nahé dievča v lese, dobité a krvácajúce zovšadiaľ, čo by to mohlo byť? Sklopil pohľad k jej nohám a premýšľal. Znásilnenie to byť nemohlo, možno vražda? Rituálna obeta? Prečo mu to spôsobovalo tie odporné pocity, tie záchvevy rozpoznania, akoby to už niekedy videl? Mal viac otázok, ako odpovedí a nikto okrem neho mu nemohol na tieto otázky odpovedať.

„Čo to teda bolo?“ pýtala sa Anita. Hlas mala ľadový.

„Pokus o vraždu.“ Agentka Barlowová prestúpila z nohy na nohu. Pohľad sklápala k zemi a ani keď ho konečne zdvihla, nepozrela asi jednému do očí.

„Sériovú vraždu,“ spresnil jej kolega.

Marc sa na neho pozrel a zachytil jeho úsmev. Odolal nutkaniu mu ukázať prostredník, možno mu aj vraziť. Ruku nenápadne zovrel v päsť. Musí si dávať pozor, ak chce odpovede na svoje otázky, skôr niečo dostane z neho, ale musí si zachovať jeho sympatie.

Presne vtedy sa to stalo, rozhodol sa, chytí vraha a možno potom dostane svoje odpovede. Keby však len vedel, aké nebezpečné je hrať sa na mačku a myš s nebezpečným sadistom, ktorý sa nezastaví pred ničím...

Let Freya know what you thought about this chapter!

Further Recommendations

When Tomorrow Comes

The Secret Chapter : Nice story 👌🏾 ♥️

Read Now
Bound to Kill

mmslanker: Bound to kill was a fun read. I really liked the plot, but it did start to feel like it was rushed and hopping around towards the middle to the end.There were a couple of red herrings and surprises that made the story more interesting, and I enjoyed the inclusion of multiple supernatural species and...

Read Now
Unmated

ludiw1999: Great story. Great characters. Enjoyed it

Read Now
Her Shifter Bodyguard (Shifter World Novella - Book One) (SERIES OF 13 SHORT STORIES)

user-uM9wJ56A3j: I really liked the first part of this Shifter world and was astonished when I realized this was an entirely new, unfamiliar concept of other animals besides wolves. I immediately liked that idea and sped through this first chapter ready to read more of this fascinating world.

Read Now
The Baby Contract (A Werewolf Surrogate Romance)

hkktabor82: I’m extremely disappointed that I have to pay to finish...why can’t you say that in the beginning so I wouldn’t waste my time. The book was pretty good but I very disappointed in you. Very poor of an author to do this.

Read Now
Skyheart Ranch

legsnroads: After going through horrible experiences, Katie escapes to Cash’s ranch. I want a Ruby in my life too.There’s character growth, found family, and a heck of a comeuppance to a horror from her past. A best friend we all wish we had. This story moved at a really good pace and I enjoyed reading it.A few...

Read Now
The Ace of Spades (A Mafia Romance)

Tammy: Love this story but my god the suspense lol

Read Now
Bête Noire - The Dark Shifter Series - Book One

Renee : Good story. Definitely needs a sequel. A little more character build up, a little more depth into the far side of it all. But all in all I would recommend it to anyone who likes the supernatural world!!

Read Now
Heated Circuits

emmylee.p.: I absolutely loved this read, funny and emotional, loved the characters so much.

Read Now