j e d e n
marec 2018
Jena
Naposledy som ho videla, keď ešte nebol slávny. Keď bol len obyčajný chalan, bývajúci v našej ulici, s ktorým sme si mali vždy čo povedať. Keď na mňa uprel tie svoje oči farby čokolády, s mihalnicami, ktoré mu závidelo každé dievča, vtedy som vedela, že mi vidí až na dno duše. Tam, kam som nikoho nepúšťala a kam som skrývala svoje najväčšie tajomstvá, obavy aj sny.
Zayn bol vždy tak trochu zasnívaný, ale vedel, čo v živote chce. Istým spôsobom bol mojím vzorom, aj keď moje sny museli zostať na pár rokov bokom. On šiel do X-Factoru a život sa mu úplne zmenil. Vypadla som mu z neho nielen ja, ale aj väčšina z našej partie, čo sme žili na našej ulici, v jednej štvrti Bradfordu. Aj keď spojenie sme sa snažili udržať aspoň cez sociálne siete, cítili sme, že to už nie je ono. Zayn mal priamo úmerne k stúpajúcej popularite One Direction čím ďalej menej času, a my ostatní sme sa rovnako rozliezli po univerzitách, avšak aj napriek tomu sme sa vídali častejšie, než s ním.
Chápala som to.
Snažila som sa to pochopiť, aj keď mi jeho prítomnosť neskutočne chýbala, najmä v prvých rokoch, keď jeho životný sen naberal na obrátkach a sláva sa stala súčasťou každého jeho dňa.
Nikdy mi nenapadlo, že môže jediný človek tak chýbať, ale... chýbal. Spájalo nás toľko spoločného, za všetky tie roky, že by som rozprávaním o spoločných zážitkoch strávila niekoľko dní, azda aj týždňov, vkuse. Ako čas plynul, postupne som si ich prestala akokoľvek pripomínať, privolávať a túlať sa nimi. Nič mi ich už nevráti, zostávali v minulosti ako krásna spomienka, a dni jednoducho plynuli ďalej.
„Jena, prídeš teda neskôr?“ mamin hlas sa v telefóne zachveje miernymi obavami. Začujem ich, aj keď sa ich snaží skryť.
„Áno, mami,“ odvetím jej, kým sa zase pohnem, aby som si doupravovala mejkap. Mobil si pridržiavam medzi ramenom a lícom, kým sa snažím naniesť si riasenku.
Pred zrkadlom som sa trošku pozabudla, stratila v myšlienkach... naňho. Na minulosť.
„Budem meškať len chvíľku, maximálne pol hodinku. Neručím za dopravu.“
„Oh, predsa si mohla ísť vlakom, mala by si to jednoduchšie, ako trepať sa štyri hodiny z Londýna autom, Jena.“
Vzdychnem si, zase tá istá pesnička. „Rada šoférujem, mami. A keď budem v meste, ľahšie sa dostanem autom až pekne k domu, ako si brať od stanice taxík, nemyslíš?“
„Škoda, že si nešla včera so mnou, ušetrili by sme jednu cestu,“ neodpustí si mama. V Bradforde je už druhý deň a dokážem si predstaviť, že celý čas nevystrčila päty z nášho domu, pretože má príliš veľa práce.
„Trisha sa ťa už nevie dočkať,“ pokračuje, zatiaľ čo jej kroky začujem aj cez telefón. Opätky jej lodičiek počujem vždy, chodí v nich aj doma. U nás neexistuje domáca obuv. „Nevidela ťa večnosť, ako povedala ona, nie ja.“
„Viem, je to už dlho,“ súhlasím. „Ale, som rada, že aspoň vy dve sa stretávate celkom často. S Trishou sa poznáte... ako vlastne dlho?“
„Oh, veď skoro sme šli spolu do pôrodnice,“ zasmeje sa mama. „Tebe sa však na svet nechcelo, tak si o týždeň mladšia...“ ako Zayn, doplním si v mysli, čo zostáva nevyslovené.
„Dokončím len ten stĺpček a prídem tam, sľubujem,“ odmietam nadviazať na začatú tému, tobôž zmieniť jeho meno. Rýchlo sa snažím spomenúť si, či náhodou nie je Zayn v Londýne, alebo dokonca doma v Bradforde, či niečo také na mňa nevyskočilo na nete ako reklama na bulvárny článok. Občas sa tých otravných reklám a článkov proste nedá zbaviť, neznášam to.
„Aj tak nechápem, že musíš ísť kvôli tomu do kancelárie, dnes sa dá písať predsa v pohode aj z domu!“ pokračuje mama, ja si len povzdychnem. Rozoberali sme to už neraz a aj keď mám aj doma notebook, prácu si domov nenosím, je to moja zásada.
Práve ona by to mala chápať, pretože to má ako šéfka uznávaného magazínu skoro rovnako.
„Budem sa ponáhľať, v rámci možností,“ poviem rýchlo, zahalím sa ešte do dávky svojho milovaného parfumu a odídem z kúpeľne, pribuchnúc za sebou dvere. Môj londýnsky byt síce nie je rozľahlý, ale úplne mi stačí, aj tak som väčšinu času z týždňa mimo, v redakcii a trávim tu len víkendy. Ak sa nevyberiem na potulky, samozrejme. Loviť námety na nové články, spoznávať miesta z dobových novín, v ktorých sa tak rada vŕtam v archíve knižnice.
„Vezmeš teda aj to drahšie víno?“
„Áno, a aj preto idem do kancelárie,“ prikývnem s úsmevom, ktorý vidieť nemôže, ale môže ho začuť. „Myslela som, že ho kúpim, ale dostala som ho ako milú pozornosť a myslím, že Trisha bude viac, než spokojná.“
S buchnutím dverí na byte za sebou nechávam všetko, o čom sme sa s mamou bavili, a zbehnem schodmi nadol. Nechcem vôbec myslieť na nastávajúci večer a radšej si v mysli zostavujem pokračovanie textu, ktorý som potrebovala dopísať do konca týždňa. Väčšinou mi to pomáha sústrediť sa na podstatné veci a odohnať nechcené myšlienky do nenávratna.
Marcový deň je klamlivo teplý, jar sa prebúdza v plnej kráse a mnohé z parkov v Londýne sú v túto dobu ako rajské záhrady, prekypujúce životom a farbami. Zbožňujem, keď sa cestou z práce môžem len tak chvíľku poflákať po cestičkách medzi starostlivo udržiavanými záhonmi kvetov, na nič nemyslieť a kašlať na to, že sa po mne okoloidúci zvláštne pozerajú.
Ak dnes však chcem stihnúť večeru, na ktorú som pozvaná aj ja, musím si hlavne švihnúť s článkom a zvládnuť cestu autom, takže myšlienky na prechádzku parkom museli ísť bokom. Avšak tie, ktoré smerovali k nadchádzajúcemu večeru, tie mi pokoj dať nechceli.
Článok napokon úspešne dokončím, som na seba celkom pyšná, pretože som splnila svoj pôvodný úmysel, vytýčený cieľ. Nič som si neodložila na neskôr, to robím len výnimočne. Uložím ho kliknutím na fialovú ikonku v programe a nechám ho odležať, ako tomu zvyknem hovorievať. Nikdy šéfovi neposielam článok, ktorý dokončím len pár minút predtým, vždy si ho prejdem ešte raz, keď si trošku oddýchne u mňa v počítači. Poradila mi to kedysi mama a ja tento skvelý zvyk dodržiavam.
Tašku s vecami, potrebnými na pár dní, mám už zbalenú a naloženú v aute, takže môžem rovno nasadnúť, zastaviť sa len na čerpačke na výpadovke z Londýna, aby som cestou už nemusela nikde odbočiť, a môžem vyraziť na vyše štvorhodinovú jazdu do rodného Bradfordu. V lepšom prípade, ale myslím, že dnes to bude dlhšie. Je predsa piatok a to býva smerom z Londýna občas naozaj pekná zápcha, kým sa cesty spriechodnia a uvoľnia. Na Bradford je to však jeden z hlavných ťahov, tak sa modlím, aby bola premávka aspoň plynulá.
Vyzujem si lodičky a našuchnem pohodlné tenisky, ktoré sa síce k sukni a blúzke príliš nehodia, ale v lodičkách by som tú dlhú cestu odšoférovať nezvládla. Navyše, nemusím sa už pred večerou prezliekať a môžem tak zájsť rovno k domu Malikovcov, nijaká zastávka doma. Samozrejme, bude najmä záležať na časovej rezerve, Londýn opúšťam pred druhou popoludní a keďže viem, že Trisha zvykne večeru podávať okolo šiestej, mala by som to teoreticky stihnúť, prinajhoršom budem meškať len pár minút.
A to platí len v prípade, že sa nič nezmenilo odkedy nebývam v Bradforde, ale Trisha je z tých, ktorí svoje zvyky nemenia len tak, sú trvácne a držia rodinu pohromade. Snažím sa nejako si vybaviť Zaynove sestry, ktoré som nevidela osobne už pár rokov, a možno budem mať aj problém priradiť si k tváram meno. Netuším. A Trisha, tá sa hádam príliš nezmenila.
Cesta mi ubieha celkom v pohode, užívam si ju, pretože mám radšej dlhé jazdy než krátke presuny mestom, ktoré bývajú plné stresu a šialeného tempa. V aute mi hrá moja obľúbená hudba, ktorú mám stiahnutú v mobile, a občas mi myšlienky zabehnú dopredu, k miestu, kam smerujem. Bradford som opustila, keď som šla študovať na univerzitu a odvtedy sa sem vraciam len keď je tu aj mama. Nepredala náš dom, ale nechala si ho ako víkendový, keď potrebuje vypadnúť z ruchu Londýna a vyčistiť si hlavu, ako tomu zvykne hovorievať. Vrátiť sa na miesta, kde som strávila detstvo, kde vznikli prvé priateľstvá i lásky, kde som získala vzdelanie a prvýkrát som si vysnívala, že sa budem živiť písaním, ako mama, má pre mňa vždy isté čaro. Zakaždým sa ma zmocní sentimentálna nálada.
Ale skoro vzápätí, ako mnou prejdú všetky tie príjemné pocity, zničí mi ich ďalší, ktorý na mňa vyskočí ako čierny prízrak a zadrapí do mňa svoje pazúre, vysáva zo mňa všetko, na čo rada spomínam.
Viem, že raz sa ho azda zbavím a spomienka časom vybledne, avšak tú viditeľnú so sebou budem nosiť do konca života. Aj keď som sa naučila skrývať pripomienky toho strašného dňa, aj keď to o mne nevie skoro nik, vždy, keď na mňa niekto pozerá dlhšie, než je nutné, chytá ma panika. Zmocní sa ma strach, že čosi na mne predsa zostalo príliš viditeľné, že zbadal, čo tak poctivo zakrývam každý boží deň.
Do mesta vchádzam pár minút po šiestej, zdržal ma nákladiak, ktorý zjavne zablúdil a motal sa mi v smere jazdy pekne dlho. Jazda centrom je kupodivu celkom pokojná, na piatkový večer tu je, oproti uponáhľanému Londýnu, doslova pokoj. Miniem odbočku k našej ulici, kde som vyrastala, a snažím sa rýchlo dostať cez ten pocit v hrudi, ktorý by som mohla prirovnať k nostalgii.
Koľkokrát som bežala nadol ulicou s kamarátmi za pätami a smiechom na perách, koľkokrát ma Zayn stiahol do vedľajšej, stíchnutej uličky, trošku strašidelnej, kde sme spolu počarbali múr starého domu a už vtedy som videla, ako ho to baví a napĺňa.
Keď sme sa tam zabudli a na mesto zatiaľ sadol súmrak, ktorý vo mne vyvolával strach spolu s miestom, kde sme boli. Rozpadnuté múry starých domov, kde už dávno nik nebýval, v diaľke mňaukajúca mačka či náhly hrmot, mi dokázali rozbúchať srdce strachom.
Aj keď si ma Zayn za to najprv doberal, napokon mi vzal ruku do svojej a kráčali sme odtiaľ preč, ale ruku mi nepustil. Spravil tak až pred domom, v našej ulici a v tej chvíli mi zostalo kúsok smutno. Zároveň som mu však bola vďačná, že to pre mňa spravil, a vedela som, že nikdy, naozaj nikdy, si ma za to nebude doberať, ako to občas robievali ostatní kamaráti z našej partie.
Zanadávam, keď si uvedomím, že blúdim spomienkami až príliš, a že vlastne nepoznám adresu, kde teraz Malikovci bývajú. Ako im Zayn kúpil nový dom, ešte som ho nevidela, nenavštívila som ich. Zatiahnem s autom ku krajnici a rýchlo píšem mame textovku s prosbou, nech mi pošle adresu a trvá, našťastie, len pár sekúnd, kým mi od nej pípne správa.
mama: to nemyslíš vážne, Jena! :) prečo som si myslela, že tú adresu vieš?
Pretočím očami, že je schopná doberať si ma aj cez textovku, ale v ďalšej mi už adresa príde. Stojím totiž na nevhodnom mieste a som rada, že nejdú okolo policajti. Naťukám adresu do navigácie a zistím, že ma čaká ešte desať minút jazdy Bradfordom a jeho križovatkami, kým prídem pred dom, takže budem isto meškať. Do hája, bude to síce trápny príchod, keďže prídem neskoro, ale hádam to nebude nikomu prekážať.
Konečne sa dostávam na cieľovú ulicu a hľadám miesto na zaparkovanie, nájdem ho však len presne pred bránou do domu. S malou dušičkou využijem automatické parkovanie, keďže parkovanie pozdĺžne mi stále príliš nejde a modlím sa, nech nik nebude chcieť ešte prísť alebo odísť. Musela by som hľadať nové miesto, čo by bolo naozaj obtiažne, ulica je plná zaparkovaných áut a teda úplne bez šance zostať na tejto ulici.
Vypnem motor, ručičky tachometra aj otáčkomeru klesnú na nulu, auto stíchne. Ja však nevystúpim z auta, nie hneď. Zhlboka sa nadýchnem, potrebujem si prečistiť hlavu, pretože spomienok sa mi hlavou prehnalo až príliš a ja práve nepotrebujem byť pod ich vplyvom.
Život ide ďalej, s rodinou za múrmi tohto krásneho tehlového domu nás spája minulosť, pár krásnych rokov, ale každý už kráčame vlastnou cestou. Návraty sú však skvelé, opakujem si tú vetu niekoľkokrát za sebou.
Nevedia to, Jena... nik z nich o tom nevie.
Zvonček stlačím prstami, ktoré sa mi mierne chvejú a neviem, či ma niekto počul, tak radšej zazvoním ešte raz. Kroky za dverami ani nezačujem, len sa naraz otvoria a ja hľadím do tváre Trishe.
„Si to ty! Vitaj, Jena!“ ozve sa s úprimnou radosťou v hlase a vtiahne ma do svojho objatia. Vonia stále rovnako, ako si pamätám z detstva, keď ma objímala tak často, ako ostatné svoje deti. Keď sme so Zaynom dobehli neskoro na večeru, ale jej objatie nechýbalo a nahradilo výčitky, že meškáme.
„Ďakujem,“ šepnem zastreným hlasom, inak nedokážem.
Trisha ma od seba odtiahne na dĺžku paží a prejde po mne pohľadom, skúmavým, kĺže ním po každom kúsku môjho ja. Zadržím dych a aj keď to celé trvá pár sekúnd, príde mi to zvláštne.
„Dlho som ťa nevidela, slniečko,“ usmeje sa napokon a naznačí, nech vstúpim. „Musím povedať, že si mi už aj chýbala...“
„Oh, naozaj?“ pousmejem sa rozpačito. Netuším, čo na to odpovedať a mám trochu strach, že hocaká odpoveď by čaro tých slov proste pokazila.
„Naozaj,“ usmeje sa na mňa Trisha. „Poď k ostatným, budeš isto hladná po takej ceste.“
Prikývnem a nasledujem ju, v tomto dome som úplne prvýkrát a netuším, kde sa čo nachádza. Ako kráčam, stíham si obzrieť aspoň v rýchlosti, ako to tu vyzerá a musím uznať, že čo vidím, ma očarí. Dom má dušu, ako sa vraví, a isto za to môže Trisha s dcérami.
Do jedálne vstupujem so zatajeným dychom, napätá ako struna, pretože netuším, kto všetko sedí za obrovským stolom.
Či je tam aj on.
Kým sa stihnem porozhliadnuť po prítomných, spracovať tú pohodou a vravou poznačenú realitu v jedálni, kráča mi už v ústrety moja matka a objíme ma rovnako ako Trisha, srdečne a silno.
„Dobrý večer,“ pozdravím dostatočne nahlas, aby ma počul každý pri stole, a konečne mám možnosť porozhliadnuť sa po prítomných. Zdá sa, že budeme mať rýdzo dámsky večer, nijaký chlap na blízku. Odľahne mi. Alebo to bolo sklamanie, čo ma nečakane pichlo kdesi tam, pri srdci?
Na jednej strane si nedokážem predstaviť, že by sme sa mali stretnúť, po toľkom čase, a na tej druhej po tom túžim, tá časť môjho ja, ktorá stále žije minulosťou. Spoločnými dňami, rokmi, kedy sa naše priateľstvo tvorilo a rástlo, kedy sme jeden druhému zverovali svoje sny, plány i tajomstvá, čo medzi nami vytvorilo jedinečné puto. Stále ho v sebe cítim, ešte sa nepretrhlo, ale čas k nemu nemusí byť milosrdný večne.
„Začali sme už s predjedlom, pridáš sa k nám, Jena? Alebo chceš hneď hlavný chod, mám ho už prichystaný v kuchyni,“ preruší niť mojich spomienok Trisha, spýtavo na ňu pozriem a prikývnem, moja automatická reakcia, ale našťastie som jej slová zachytila.
„Dám si rovno hlavný chod, nemusíš si robiť starosti,“ odvetím.
„Aké starosti? Si náš hosť, môžeš si priať čokoľvek,“ usmeje sa na mňa Trisha. „A ak by si si predsa len dala predjedlo, rada ti ho prinesiem, dobre?“
„Okej,“ pousmejem sa, usadím sa vedľa mamy, zapletený cop mi skĺzne cez pravé plece. Ako vždy, už je ten pohyb mojou súčasťou. „Ale, počkám na hlavný chod, naozaj.“
„V poriadku,“ venuje mi Trisha pohľad, akože si to stále môžem rozmyslieť, ale nemám si čo. Ako poznám jej kuchárske zručnosti, čaká ma ešte niekoľko chodov a na záver budem plná ako už dávno nie. Ponad stôl, ktorý prekypuje dobrotami, sviečkami v svietnikoch a príjemnou výzdobou, sa znovu nesie veselý, smiechom poznačený hovor, azda na okamih prerušený mojím príchodom, a až teraz v pozadí začujem aj nevtieravú hudbu, ktorá v jedálni dotvára príjemnú atmosféru.
Vnímam, že pohľady Zaynových sestier smerujú ku mne, prezerajú si ma, ich tváre a pohľady sú plné nedočkavosti vyspovedať ma, ale kým sa usádzam a komunikujem s Trishou, nijaká z nich sa neodváži ten rozhovor prerušiť. Viem však veľmi dobre, že dlho to trvať nebude. Poznám ich. A, ak sa príliš nezmenili, o chvíľu môžem očakávať doslova krížový výsluch.
Vibrovanie mobilu upúta na okamih moju pozornosť, na sekundu skameniem, že je to môj, ale ten zvuk prichádza z nízkej komody pri stene, a keď k nemu zamieri Trisha pochopím, že je to jej telefón. Aby nebol narušený chod večera, má vypnuté zvonenie a rýchlo dolujem v pamäti, či som ten môj mobil v kabelke stihla vypnúť, aspoň moje šialené zvonenie, ktoré počuť z jedného konca bytu na druhý. Lenže, práve preto ho mám nastavené, aby som ho začula kdekoľvek.
„Áno?“ zodvihne Trisha hovor, stíham si zatiaľ všimnúť, že na stole, kde sa podáva jedlo, nijaký ďalší telefón nie je. Všetky sú mimo dosahu, a to sa mi páči. Pri večeri sa máme rozprávať medzi sebou, a nie hľadieť na displej mobilu.
„Spýtam sa, počkaj,“ vráti sa Trisha s telefónom k nám, pretože sa od nás na pár chvíľ vzdialila, aby prijala hovor, a pohľadom zastaví na mne. Netuším, či je to dobré, alebo nie.
„Zlatko, stojíš s autom pred bránou?“ spýta sa ma, na čo rýchlo prikývnem. A to som si myslela, že nebudem nikomu prekážkou, no zjavne som sa sekla.
„Mám ho ísť... ehm, preparkovať?“ spýtam sa okamžite, pretože mi je jasné, že ma to aj tak čaká. Trisha prikývne a odvetí volajúcemu, že sa to rieši. Oh, keby som to tušila hneď, zaparkovala by som úplne inde, pokojne aj o ulicu nižšie.
V ruke zvieram kľúče od auta, ktoré som znova vytiahla z kabelky a pohnem sa ku vchodovým dverám, snažím sa byť rýchla. Vykĺznem potichu z domu, vonku už preberá vládu noc a pred bránou zbadám blikajúce svetlá smeroviek, niekto vážne čaká, aby mohol zaparkovať pred dom. Asi som vyšachovala z hry Trishinho manžela, napadne mi ako prvé. Pridám do kroku, aby nečakal príliš dlho a prípadne neblokoval ďalšiu premávku, ulicou však neprechádza nijaké iné auto. Chvalabohu. V celom tom zhone aspoň jedna pozitívna skutočnosť.
Keď vyjdem na chodník a rozhliadnem sa, z tieňa sa pohne postava, špičkou topánky zahasí na chodníku cigaretu a vykročí ku mne.
„Ospravedlňujem sa, nečakala som, že by ešte niekto mohol po mne prísť, keď som už meškala,“ ozvem sa, hlas sa mi mierne zachveje nervozitou. Nerada vyvolávam podobné situácie, a nerada som ich súčasťou. „Hneď auto preparkujem,“ doplním rýchlo a stlačím tlačidlo na odomknutie auta, zabliká mi ako na pozdrav.
Postava vstúpi do kruhu svetla, ktoré na chodník vrhá pouličná lampa a ja len zbežne obrátim pohľad tým smerom, avšak akýsi príliš známy pocit obalí každý kúsok môjho vnímania. Ustanem v pohybe, som ako počarovaná, môj pohľad sa vráti späť. Moje srdce ho spoznáva skôr, ako moje myslenie, rozbehne sa rýchlejšie, a dych sa mi pri pohľade naňho zadrhne v hrdle.
Vnímam ho ako nikdy doteraz, aj na tých pár krokov, čo nás delí, pôsobí na mňa jeho prítomnosť ako čosi magické, lákavé a hladí mi dušu. Tmavé vlasy má po bokoch skrátené, len na vrchu hlavy ich má dlhšie, na sebe má tmavú bundu a džínsy, splýva mi s tmou navôkol, ale nemýlim sa.
Nie je to manžel Trishe. Hľadím na jej syna, ktorého nečakaná prítomnosť prešla celým mojím bytím, skrz naskrz.
Nemusí ani nič povedať, stačí mi len ten jeho úsmev, ktorý je napoly lenivý, napoly odzbrojujúci, a v okamihu sa mi v hlave vyrojí nespočetné množstvo okamihov, kedy ma ním obdaril. Úplne rovnakým. Úsmevom, pohľadom očí farby čokolády.
Ani moje najodvážnejšie predstavy by nevykreslili okamih nášho stretnutia tak, akým je v skutočnosti. Nenapadlo by mi, že so mnou spraví práve toto, že naňho zareagujem spôsobom, ktorý mi bol doteraz pri ňom úplne neznámy. Rozochvieva ma a sťahuje mi z neho vnútro, veľmi hlboko, vnímam ho v miestach a zákutiach svojho tela, ktoré v živote nič podobné so mnou nespravilo. V zákutiach svojej duše, ktorá sa otrasie vo svojej najhlbšej podstate a vníma ho.
Len jeho.
„Zee?“ šepnem hlasom, ktorý netuším, či vôbec začul. Som v stave dezorientácie, akoby som sa práve stratila vo všetkom navôkol, najmä však v sebe samej.
Zayn sa uchechtne, ten zmyselný zvuk mi rozochveje pokožku, putuje ňou všemožnými smermi, až sa mi napokon rozprskne hlboko v lone.
„Tak mi už veky nik nepovedal, Nena.“
